Alžírsko bolo 132 rokov pod francúzskou nadvládou, pod ktorú sa dostalo už v roku 1830. Bolo jednou z najdôležitejších francúzskych kolónií, považované dokonca za časť Francúzska a malo štatút dependencie. Nezávislosť dosiahlo v roku 1962 ako jeden z posledných afrických štátov.

Alžírsko malo obchodné a diplomatické vzťahy nielen so susednými stredomorskými štátmi, ale aj s Francúzskom, ktoré podpísalo s alžírskou vládou 57 zmlúv o priateľstve a spojenectve, čím uznalo a potvrdilo nezávislosť Alžírska. Koncom 18. storočia, kedy celá Európa bojovala proti Francúzsku, bolo to práve Alžírsko, ktoré zásobovalo Francúzsko obilím a peniazmi. Odpoveďou zo strany Francúzska na toto „priateľstvo“ a spojenectvo bolo v roku 1830 zahájenie vojny v Alžírsku.

Predchádzajúce udalosti

Od samého začiatku Francúzsko uplatňovalo na alžírskom území svoju integračnú kolonizátorskú politiku. Najkvalitnejšia pôda bola obsadená francúzskymi kolonizátormi, arabské školstvo bolo zakázané a miestny priemysel nemohol obstáť v konkurencii s dovážaným tovarom. Alžírsko sa menilo na agrárny prívesok priemyslovo vyspelého Francúzska. Každý ľudový odpor bol krvavo potlačený.

Boj o nezávislosť bol veľmi dlhý a krvavý. Vyskytli sa komplikované problémy, totiž osmina obyvateľstva bola európskeho pôvodu. Niektoré európske rodiny žili v Alžírsku viac ako 100 rokov a považovali Alžírsko za svoju vlasť. Moslimskí Arabi a Berberi však pociťovali, že sú to predsa len cudzinci, ktorí majú odlišné náboženstvo, kultúru, životnú filozofiu a rasový pôvod a pritom zabrali najúrodnesjšie pôdy, ovládli značnú časť poľnohospodárskej výroby, priemyslu a obchodu a mali prospech hlavne z obchodu vína, čo moslimom Alláh zakázal požívať.

Po prvej svetovej vojne alžírsky odpor. najmä vo Francúzsku, sa pretransformoval do vyšších organizačných foriem. V roku 1924 vznikla vo Francúzsku nacionalistická organizácia Hviezda severnej Afriky, ktorá po zákazu v roku 1936 bola nahradená Stranou alžírskeho ľudu. Ešte v tomto roku vznikla samostatná Alžírska komunistická strana, ktorá združovala Francúzov a Alžírčanov.

V priebehu druhej svetovej vojny bol vyhlásený Manifest alžírskeho ľudu, ktorý žiadal právo na sebeurčenie, zrušenie feudálneho vlastníctva a mnohé iné demokratické opatrenia. Národnooslobodzujúce hnutie však nebolo jednotné, ani v cielach, ani vo formách konkrétneho boja. V roku 1945 zvíťazila medzi fracúzskou radikálnou inteligenciou línia, ktorá žiadala úplnú samostatnosť Alžírska. Francúzska vláda sa márne pokúsila niektorými ústupkami udržať situáciu v rukách (napr.. Organickým štatútom z roku 1947, podľa ktorého bola Alžírsku udelená čiastočná samospráva).

V období 1948-1954 francúzska správa porušovala všetky demokratické slobody a práva Alžírčanov, dokonca i tie, ktoré zaručoval štatút z roku 1947. Francúzska vláda uväznila a kruto mučila bojovníkov za nezávislosť, hrubo falšovala volby, potlačovala národnú kultúru Alžírčanov a diskriminovala ich.

Nová situácia sa vyvinula po druhej svetovej vojne, kedy Alžírčania požadovali nezávislosť- alebo aspoň širokú autonómiu. Francúzsko však zaviedlo len nevýznamné reformy a tak po porážke Francúzov vo Vietname a po úspechu národnooslobodzovacieho hnutia v susednom Tunisku a Maroku došlo v Alžírsku v roku 1954 k obzbrojenému povstaniu. Do čela povstania sa postavila Fronta národného oslobodenia (FNO). Ľudia európskeho pôvodu v Alžírsku (tzv. pieds-noirs), tak ako aj pôvodní alžírski Židia sa stali francúzskymi občanmi už od konca 19. storočia. Drvivá väčšina moslimských Alžírčanov nielenže nedostala francúzske občianstvo, ale nemohla ani voliť. V roku 1954, kedy FNO začala vojnu o nezávislosť, 1,025,000 pieds-noirs a 91,000 moslimských Alžírčanov slúžiacich vo francúzskej armáde (spoli tvorili približne 10% obyvateľstva Alžírska), opustilo Alžírsko a utieklo do Francúzska.

Dôležitým momentomom k vypuknutiu boja za nezávislosť bolo zmasakrovanie civilov Frontou národného oslobodenia neďaleko dediny Philippeville v auguste roku 1955. Pôvodná politika FNO bola napadnúť len vojenské ciele a osoby, ktoré mali styky s francúzskou vládou. Neskôr FNO sa rozhodla pre drastické riešenie. 123 osôb, medzi ktorými boli aj staré ženy a malé deti, boli zmasakrované. Táto udalosť šokovala Francúzsko, ktoré sa rozhodlo pre tvrdú intervenciu. Zabitých bolo 1,273 gerilov a 12,000 moslimov zahynulo v boji, v ktorom ich naschvál nechali vykrvácať. Po udalostiach vo Philippeville sa začala vojna Francúzov v Alžírsku.

Revolúcia

FNO sedem rokov viedla vojnu proti Francúzsku. Hlavným znakom alžírskej revolúcie bola jej roľnícky charakter. Alžírski bezzemkovia a chudobní roľníci tvorili hlavné jadro armády a zásobovali ju potravinami. Roľníci bojovali predovšetkým za získanie pôdy európskych kolonistov, čo dalo vojny charakter protiimperialistickej agrárnej revolúcie. Táto vojna si vyžiadala asi milión ľudských životov a asi dva milióny ľudí muselo opustiť svoje domovy.

V roku 1958 puč ultrakolonialistov v Alžírsku silne poznamenal vnútropolitický vývoj Francúzska a priviedol k moci generála Charlesa de Gaulla. Záujem de Gaulla bolo nerušené vykorisťovanie nerastného bohatsva Alžírska, hlavne ropy. Za týchto okolností Francúzi ustúpili od zastaralej politiky úplnej integrácie a prejavili ochotu k istým politickým ústupkom, ktoré by ponechávali ich hlavné ekonomické záujmy nedotknuté. Toto stanovisko sa dostalo do rozporu s názormi ultrakolonialistických francúzskych usadlíkov v Alžírsku. Pretože záujmy francúzskych monopolov boli pre francúzsku buržoáziu prednejšie ako výsady francúzskych statkárov v Alžírsku, pokúsil sa de Gaulle za sľub sebaurčenia pre Alžírsko dosiahnuť zastavenie bojov, bez toho, aby však poskytol nejaké konkrétne záruky, že alžírsky ľud bude môcť slobodne o svojom osudu rozhodovať.

Nakoniec v roku 1958 sa vytvorila Alžírska republika, ktorú do konca roku 1961 uznalo 32 štátov sveta. Povstanie ultrakolonialistov v roku 1961 bolo pomerne ľahko porazené a Francúzsku neostalo iné ako vyjednávať s Alžírčanmi.
V marci 1962 boli podpísané medzi francúzskou vládou a dočasnou vládou Alžírska tzv. Evianské dohody, ktoré znamenali zastavenie bojov, postupnú evakuáciu francúzskych vojsk a plnú nezávislosť Alžírska. O tomto malo definitívne rozhodnúť referendum, čo sa konalo 3. júla 1962. Francúzi však pokračovali vo vraždení a ničení i za prímeria. V septembri 1962 vyhlásilo Ústavodarné zhromaždenie vznik Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky. V roku 1963 bola v Alžírsku zavedená pozemková reforma, prebehlo znárodnenie všetkých objektov opustených vlastníkmi, bola schválená nová ústava a na zjazde Fronty národného oslobodenia v roku 1964 bola v tzv. Alžírskej charte vyhlásená prestavba Alžírska v duchu socializmu.

Nastavený kurz novej alžírskej politiky narazila na odpor alžírskej buržoázie. Vo vedení FNO došlo ku zmenám a došlo k zákazu všetkých politických strán s výnimkou FNO. V dôsledku toho rozpory v alžírskej spoločnosti sa prejavili v tzv. kabylskom povstaní v druhej polovici roku 1963. Tieto rozpory vyvrcholili v roku 1965, kedy došlo k prevratu a do čela štátu sa dostala Revolučná rada, ktorej cielom bolo pokračovať v budovaní socializmu.