Od vzniku ľudskej spoločnosti v centre záujmu človeka vo vzťahu k prírode bolo využívanie jednotlivých zložiek prírody z miestnych dôvodov (využívanie dreva, hliny, piesku nerastných surovín apod. na bývanie a výrobu nástrojov) a potravinových dôvodov.
Dlhé stáročia a tisícročia takéto využívanie prírody nespôsobovalo vážnejšie ohrozenie alebo poškodenie prírodných systémov. Avšak po tzv. poľnohospodárskej (agrárnej) revolúcii rastúca konkurencia o priestor a bohatstvo prírodných zdrojov, agresivita, neprajnosť a nenávisť medzi rodmi, kmeňmi, etnickými skupinami a národmi nútila náčelníkov a panovníkov čím ďalej tým viac využívať prírodné zdroje pre vlastné (utilitárne) potreby a účely.
Začiatky ochany prírody
Na úsvite zrodu ochrany prírody potreba ochraňovať niektorú časť prírody bola motivovaná nevyhnutnosťou zachovania existencie ľudského rodu. Rozličné motívy ochrany prírody (mystické, etické, vlastnícke, osobné, estetické, ekologické, spoločenské a najnovšie hľadiská trvalo udržateľného rozvoja) v rozličných historických obdobiach vývoja ľudskej spoločnosti a v rozličných regiónoch sveta vznikali jednotlivo aj v rôznych kombináciách.
V minulosti sa príslušné ochranárske aktivity, ktoré sa odvíjali od kombinácií jednotlivých motívov, rozdeľovali na preventívne a terapeutické. V súčasnosti sa v modernej ochrane prírody a krajiny kladie dôraz na praktickú starostlivosť o ekosystémy a krajinu v záujme zabezpečovania cieľov trvalo udržateľného rozvoja.
Dôvody ochrany prírody
Dôvody a pohnútky, ktoré viedli človeka a ľudskú spoločnosť k uvedomeniu si potreby chrániť niektorú prírodnú zložku alebo celý komplex prírody, možno rozdeliť na
- utilitárne - ochrana majetku a práva lovu zveri bohatého jednotlivca, náčelníka alebo panovníka (prospech jednotlivca),
- svetonázorové -mystické predstavy o nadprirodzených silách, viera vo večný, nemenný, nekonečný, dokonalý prazáklad sveta (Absolútno) a z nej vyplývajúci záväzok chrániť život; zaraďujeme sem aj vieru a presvedčenie, založené na vedeckých hypotézach a poznatkoch o nezastupiteľnej úlohe biodiverzity a prírodného dedičstva v harmonickom živote ľudskej spoločnosti,
- spoločensko-kultúrne - ochrana prírody pre potreby oddychu, vnímania jej vzácnosti, krásy, estetickej stránky prírodných javov, dobrodružnosti a tajomstva pobytu v prírode, ochrana z dôvodu spoločenskej prestíže, psychohygienických a zdravotných potrieb apod.
- hospodárske - ochrana prírodných zložiek vyplývajúca z potreby výrobných odvetví (baníctvo, lesné hospodárstvo, drevársky priemysel, poľnohospodárstvo, priemysel a pod.).
Strategické ciele ochrany prírody
Svetová stratégia ochrany prírody definuje tri hlavné strategické ciele
- zachovanie základných ekologických procesov a životodarných systémov, od ktorých závisí prežitie ľudstva a trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti,
- záchrana biologickej diverzity (dôraz na organické prírodné zdroje),
- zabezpečenie trvalo udržateľného a ekologicky optimálneho (racionálneho) využívania druhov a ekosystémov.
Každý z uvedených cieľov musí sa rozpracovať do konkrétnych postupov a realizácie.
Naplnenie a dosiahnutie prvého cieľa predpokladá rozpracovanie teoretických základov ekologickej stability ekosystémov a homeostázy krajiny, so všetkými jej biogénnymi a antropogénnymi javmi.
Druhý cieľ predpokladá rozpracovanie zásad ochrany a záchrany rôznorodosti (diverzity) organizmov, populácií a ekosystémov.
Tretí cieľ možno dosahovať len na základe aktívnej starostlivosti o druhy organizmov, ich populácie, ekosystémy a všetky zložky krajiny vo väzbe na životné prostredie človeka.
Na dosahovanie uvedených strategických cieľov ochrana prírody používa vlastné postupy a metódy. Tým je daná aj opodstatnenosť konštituovania ochrany prírody ako samostatnej vednej disciplíny.