Mentálna retardácia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens – myseľ, rozum a retardatió – zdržanie, oneskorenie. Pojem retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálna postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Podľa Matulaya v slove retardácia je vyjadrená nádej, že nejde o úplné zastavenie duševné vývinu, ale iba o jeho zadržanie či oneskorenie.

Tento pojem mentálna retardácia sa využíva na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. V odbornej terminológii sa začal využívať po konferencii Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 1959 v Miláne.

V dnešnej dobe sú neprijateľné pojmy, ktoré sa používali pred viac ako sto rokmi, ako slabomyseľnosť, oligofrénia alebo demencia.

Definícia mentálnej retardácie

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej takejto definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Táto adaptácia na prostredie súvisí so spomaleným, zaostávajúcim vývojom s obmedzenými možnosťami vzdelávania a s nedostatočnou sociálnou prispôsobivosťou.

Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1974) definuje mentálnu retardáciu ako stav špeciálne charakterizovaný subnormálnou inteligenciou takého stupňa a povahy, že osoba potrebuje lekárske liečenie, starostlivosť a cvičenie (Matulay, 1986).

Mentálnu retardáciu Matulay (1986) definuje takto: „Ide o narušenie normálneho duševného vývoja v zmysle nevyvinutosti rozličného stupňa vplyvom genetických chýb alebo chorôb prekonaných v gravidite, počas pôrodu a do 2 rokov po narodení, ktoré zasiahli mozog."

Najnovšia definícia mentálnej retardácie je takáto: „Mentálna retardácia je dizabilita, ktorú charakterizuje:

1. signifikantne obmedzená intelektová funkcia, spolu
2. s narušeným adaptívnym správaním, a to v koncepčných, sociálnych a adaptívnych zručnostiach.
3. táto dizabilita sa musí prejaviť pred 18 rokom života (Lickasson, Borthwick-Duffy, Buntix, Coulter, Criag, Reeve et al., 2002)."

Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. IQ musí byť pod hranicou 70 alebo 75.

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam. Praktické zručnosti charakterizuje sebaobslužnosť, možnosť uplatnenia teoretických vedomostí v praxi a úroveň jemnej alebo hrubej motoriky.

Etiológia mentálnej retardácie

Viacero faktorov vonkajšieho a vnútorného prostredia sa podieľa na vzniku mentálneho postihnutia. Vie sa veľa o geneticky podmienených poruchách, o metabolických poruchách a o chorobách, ktoré matka prekonala počas tehotenstva.

Endogénne faktory - Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy, sú zväčša podmienené geneticky. V neskorších vývinových obdobiach po narodení sa môžu objaviť iné príznaky mentálnej retardácie, ktoré sú asociované s chromozómovými abnormalitami, s vrodenými poruchami metabolizmu alebo inými príčinami prenatálnych vplyvov.

Exogénne faktory - Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Exogénne faktory nemusia byť bezprostrednou príčinou poškodenia mozgu dieťaťa, ale môžu pôsobiť ako spúšťací mechanizmus dedičných porúch.

Sociálne faktory - Sú to prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Z histórie sú známe veľmi extrémne prípady takýchto odhodených a opustených detí. Napríklad prípad Amaly a Kamaly alebo Gašpara Hausera sú veľmi inštruktívne a literárne dokumentované. V súčasnosti takéto prípady nie sú časté.

Výskyt mentálnej retardácie

V súčasnosti neexistuje presný údaj o výskyte osôb s mentálnym postihnutím u nás, ale ani v celkovej svetovej populácii. Problematika výskytu súvisí s tým, že nebol zjednotený pojem mentálneho postihnutia a v mnohých spoločnostiach môžu byť za ľudí s mentálnym postihnutím považovaní ľudia, ktorí sa v iných spoločnostiach neodlišujú od bežnej populácie. Všeobecne sa uvádza, že všetky formy mentálnej retardácie postihujú približne 2-3 % populácie. Výskyt mentálneho postihnutia je vyšší u mužského pohlavia podľa výskumov.

Klasifikácia mentálnej retardácie

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou WHO v Ženeve. Podľa nej je klasifikácia takáto:

• ľahká mentálna retardácia – F 70 – IQ 50-69,
• stredne ťažká mentálna retardácia – F 71 – IQ 35-49,
• ťažká mentálna retardácia – F 72 – IQ 20-34
• hlboká mentálna retardácia – F 73 – IQ je nižšie ako 20

Tabuľka č. 1: Medzinárodná klasifikácia mentálnej retardácie (ICD-11)

Tabuľka č. 2: Kódovanie mentálnej retardácie:

Ľahká mentálna retardácia

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna (majú problémy napr. s naučením sa výnimiek z gramatických pravidiel). Sovák (1965) tvrdí, že deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia a podľa neho zaostávajú v usudzovacej schopnosti, kedy sa od nich vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie u nich nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často krát vedie ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Tieto osoby dosahujú úplnú alebo čiastočnú samostatnosť, takže sa socializujú.

Stredne ťažká mentálna retardácia

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Matulay (1986) vo svojej knihe uvádza, že títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami.
Bajo (1985) zdôrazňuje, že tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania.
Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Jedni sú dobrosrdeční, prítulní a ochotní, no u iných prevláda agresivita, sebectvo a negativizmus.

Ťažká mentálna retardácia

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácii. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Matulay upozorňuje, že aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov. jednoduché slová, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Ako zistil už dávno psychológ Kainz (1943), aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Sú trvalo závislí na starostlivosti iných.

Hlboká mentálna retardácia

Našťastie toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad (Matulay, 1986). Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika. Časté sú u nich príznaky detskej mozgovej obrny a epileptické prejavy.

Mentálna subnorma

Mentálna subnorma je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne veľmi zruční. Ich úsudková schopnosť je veľmi slabá a v konfliktných situáciách zlyhávajú.

Typy mentálnej retardácie

Podľa prejavov správania a emočnej reaktivity sa v literatúre nachádza delenie mentálne retardovaných na 3 typy:

• typ eretický (instabilný)
• apatický typ
• nevyhranený typ

Pokiaľ ide o vývin reči, už Atzesberger (1967) zistil a v súčasnosti Wirth (1990) potvrdil, že v začiatkoch rečového vývinu u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov. V extrémnych prípadoch zlyhávajú pokusy o komunikáciu s tým či iným typom. U eretikov je príčinnou ich instabilita a nekoncentrovanosť a u apatikov nezáujem o komunikáciu.

Typ eretický (instabilný)

Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné. Komunikácia u nich je taká, že sú hyperaktívne, príliš hlučné, často vykrikujú a zasahujú do rozhovoru iných.

Apatický typ

Ide o opačný typ mentálne retardovaných. Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady. Bývajú zväčša pokojné, euforické a poslušné. Sú ľahšie vychovávateľné osoby než eretici.

Nevyhranený typ

Sem patria osoby, ktoré nemožno charakterizovať ani ako vyhranených eretikov, ani ako vyhranených apatikov, ale tvoria širokú škálu prechodných typov medzi týmito dvomi extrémami.

Zoznam použitej literatúry

• BAJO, I. – VAŠEK, Š.: Pedagogika mentálne postihnutých. Sapientia, Bratislava, 1994, ISBN 80-967180-1-0
• LECHTA, V. – MATUŠKA, O.: Rozvíjanie reči mentálne retardovaných detí raného a predškolského veku. Invocentrum, Bratislava, 2000
• MATULAY, K.: Ošetrovanie mentálne poškodených. Osveta, Martin, 1989, ISBN 70-005-89
• MATULAY, K. a kol.: Mentálna retardácia. Osveta, Martin, 1986, ISBN 70-077-86
• ŠVARCOVÁ, I.: Mentální retardace: vzdělávaní, výchova, sociální péče.Portál, Praha, 2000