Arabsko-izraelské vojny mali svoj pôvod v udalostiach, ku ktorým došlo dlho pred vznikom Izraela, ktorému sa arabské vedenie Palestíny snažilo zabrániť. Zápas o židovský štát sa začal v dobe, kedy Palestína bola ešte stále súčasťou Osmanskej ríše. Zápas zosilnel po vzniku britského mandátu, ktorý formálne uznával, že Palestína je domovom židovského národa a nadobudol krízového rozmeru v 30. a 40. tokoch, kedy sa v Nemecku dostali k moci nacisti.
Židia žili v Palestíne od nepamäti, ale už od neskoršieho rímskeho obdobia netvorili väčšinu obyvateľstva. Ich populácia bola čas od času posilňovaná prisťahovalcami, ktorí do zeme prichádzali hlavne z náboženských dôvodov. Ale v poslednej štvrtine 19. storočia sa na politickej scéne objavil úplne nový faktor, keď do Palestíny začalo prichádzať mnoho mladých Židov z východnej Európy. Priviedlo ich sem hnutie zvané sionizmus, ktoré vzrástlo čiastočne zo židovskej náboženskej tradície, čiastočne vzniklo ako židovská obdoba nacionalistických trendov a odozva na perzekúciu Židov v Európe a neskôr aj na Blízkom východe (Lewis 1995).
Sionizmus
Koncom augusta 1897 sa Bazileji konal nezvyčajný kongres. Zišli sa na ňom zástupcovia židovských obcí zo všetkých krajín, aby sa poradili o budúcnosti Židov v spoločnom štáte, ktorý však bolo ešte len utvoriť. Židovský štát mal vzniknúť v miestach, odkiaľ ich kedysi dávno vyhnali Rimania. Centrom budúceho štátu mal byť Sion stotožnený s Jeruzalemom (názov je odvodený od severovýchodnej časti Jeruzalema, ktorú prestavali králi Dávid a Šalamún). Dušou tohto hnutia bol právnik a novinár Theodor Herzl. Začal organizovať svetové sionistické kongresy, ktoré predstavovali akýsi židovský parlament. Jeho plánom bolo získať medzinárodné garancie pre založenie židovského štátu na palestínskej pôde.
Nové hnutie vzniklo ako odpoveď na neúspešný pokus o židovskú emancipáciu, ktorý stroskotal na nastupujúcom antisemitizme. K tomu sa pripojil šok z obnovených protižidovských pogromov v Rusku. Nacionalizmus, silnejúci v európskom prostredí, tak musel čeliť podobnému hnutiu, akým bol sám. Stalo sa tak napriek tomu, že Židia žili roztrúsení medzi mnohými národmi, s ktorými začali postupne splývať a navzájom boli spätí iba nábožensko-kultúrnymi tradíciami a územie svojho štátu si museli ešte len vydobyť. Medzinárodná situácia nebola tomuto úsiliu príliš priaznivá. Sionizmus sa „politicky“ príliš neujal : v roku 1914 malo svetové sionistické hnutie medzi jedenástimi miliónmi ľudí, ktorí vyznávali židovské náboženstvo, len 200 000 prívržencov.
Židovská emancipácia však pokračovala aj iným spôsobom. V Rusku vzniklo hnutie, ktorého cieľom bol návrat do Palestíny a k poľnohospodárskej činnosti, v čom jeho prívrženci videli cestu obrodenia židovského národa. Z tohto hnutia vzišla prvá emigračná vlna (hebrejsky alija- vzostup [na Sion]), ktorá do Palestíny v rokoch 1881-1903 priviedla okolo 25 000 Židov predovšetkým z východnej Európy. Tak ako prvá vlna, tak aj druhá emigračná vlna prebiehajúca v rokoch 1904-1914 (40 000 prisťahovalcov opäť prevažne z východnej Európy) vychádzala zo sociálno-revolučných predstáv a mala priekopníckeho ducha. Obe vlny položili základy moderného hospodárskeho rozvoja.
Noví osadníci nevyužívali lacné domáce pracovné sily, ale rozvinuli nové formy spoločného osídľovania (r. 1909 vznikol prvý kibuc Deganja). Pôdu pre svoje osady kupovali od arabských veľkostatkárov, pričom potrebné finančné prostriedky získavali predovšetkým z darov, ktoré od roku 1905 spravoval Židovský národný fond. V tom istom čase začali vznikať aj prvé inštitúcie židovskej samosprávy (Beierová et al 2000).
Balfourova deklarácia
Britský minister zahraničných vecí lord Arthut Balfour vydal 2.novembra 1917 známe vyhlásenie, ktorým prisľúbil Židom novú vlasť v Palestíne. Podmienku však malo byť, že sa zachovajú občianske a náboženské práva nežidovského obyvateľstva oblasti. Touto deklaráciou vydanou uprostred vojny si Balfour chcel získať sympatie vplyvných amerických a britských Židov. No Londýn už predtým prisľúbil šejkovi z Mekky Husajnovi Ibn Alímu (1908-1925) arabské národné kráľovstvo, ktorého súčasťou mala byť aj Palestína. S týmto rozporom sa museli Briti vyrovnať, keď v roku 1922/1923 získali od Spoločnosti národov mandát na správu palestínskeho územia (v roku 1923 bol od pôvodného mandátneho územia odčlenený emirát Zajordánsko na ľavom brehu rieky Jordán). To sa už však na územie Palestíny uskutočnila tretia alija (1919-1923), v rámci ktorej tam prišlo 35 000 prisťahovalcov.
Čoskoro sa ukázalo, že Židia a Briti interpretujú Balfourovu deklaráciu odlišne. Aj Arabi sa cítili sklamaní vo svojich národných predstavách a začali sa obracať proti židovským prisťahovalcom. V rokoch 1920-1921 došlo k prvým útokom na židovské osady.
Na zhoršovanie vzťahov osobitne silno vplýval krízový vývoj medzinárodných vzťahov a politickej situácie v Európe. Preto sa židovské prisťahovalectvo rozmáhalo a v 30. rokoch Židia tvorili už 30 % domáceho obyvateľstva. O zvýšenie tohto počtu sa zaslúžila štvrtá a piata alija (1924-1931, 1932-1939). Z 80 000 vo štvrtej vlne bola väčšina príslušníkov stredného stavu, ktorých vyhnala antisemitská hospodárska politika z Poľska.
Piata vlna, 250 000 prisťahovalcov, bola prevažne výsledkom prenasledovania Židov nacistami v Nemecku. Tak ako predtým, aj teraz obidve vlny priniesli nové hospodárske impulzy. V židovských osadách sa zvyšovala životná úroveň, čo vyvolávalo na druhej strane aj zvýšený prílev arabského obyvateľstva zo susedných krajín (Beierová et al 2000)
V roku 1939 zverejnila britskí vláda plán, podľa ktorého mal do desiatich rokov vzniknúť Židmi a Arabmi spoločne ovládaný štát, a do jeho vzniku radikálne obmedzila židovské prisťahovalectvo na tieto územia. Tento obmedzený stav pokračoval aj po roku 1945, keď do Palestíny nesmeli emigrovať ani Židia, ktorí prežili nacistickú politiku holokaustu. Židovská imigrácia však naďalej pokračovala, avšak ilegálne. Pod ochranou polovojenskej organizácie Hagana a ďalších ilegálnych skupín sa v rokoch 1940-1948 tajne prisťahovalo do Palestíny okolo 100 000 Židov.
Ilegálne prisťahovalectvo pritom nebolo jediným dôsledkom radikálneho britského postoja. Začali sa množiť proti britské teroristické akcie na mandátnom území, ktoré po roku 1945 prerástli do ozbrojeného boja proti mandátnej mocnosti. Britská vláda, ktorá tieto teroristické akcie a ozbrojený boj nedokázala zastaviť, sa v roku 1947 rozhodla vrátiť svoj mandát nad Palestínou Organizácii spojených národov. Británia síce ešte ostala v Palestíne viac ako rok, ale zastávala už len funkciu dočasného správcu, zodpovednosť za ďalší vývoj prevzala OSN. Po dlhých a zložitých rokovaniach schválila 29.11. 1947 OSN rozdelenie Palestíny do troch útvarov -židovského štátu, arabského štátu a tzv. corpus separatum tvoreného mestom Jeruzalem, ktoré bude podliehať medzinárodnej jurisdikcii.
Židia, napriek tomu, že sa museli vzdať Jeruzalema, súhlasili s týmto riešením. Na druhej strane Liga arabských štátov, vytvorená v roku 1945, bola proti a otvorene hlásala , že nepripustí existenciu samostatného židovského štátu v Palestíne. Židovský štát mal mať rozlohu viac ako 15 000 km² , Arabský viac ako 11 000 km².
Vojna
14. mája 1948 odišiel z Palestíny posledný britský vojak a v rovnaký deň vyhlásila Štátna rada samostatný štát Izrael. Nasledoval vpád susedných arabských štátov (Egyptu, Zajordánska, Libanonu a tiež vojská Iraku a Saudskej Arábie). Ich oficiálne proklamovaným cieľom bolo pomôcť palestínskym bratom a zlikvidovať židovský štát. Situácia bola pre Izrael kritická- vedúci činitelia Hagany “vsádzali“ na prežitie 1 : 1. Zahraniční pozorovatelia boli skeptickejší a arabskí predstavitelia vôbec nepochybovali o svojom víťazstve.
Ďalšie udalosti však poukázali na výrazné nedostatky na arabskej strane. Medzi arabskými vládcami panovala ostrá nevraživosť, každý sledoval vlastné ciele a spoločné vojenské velenie bolo celkom nemožné. Najbojaschopnejšou jednotkou disponovala zajordánsky kráľ Adulláh, arabská légia bola riadená britskými dôstojníkmi s počtom 6000 mužov a vybavená modernými zbraňami. Kráľ počítal s tým, že zaberie celý Jeruzalem a minimálne všetky oblasti západne od Jordánu, ktoré mali podľa OSN tvoriť samostatný arabský štát. S ohľadom na svoje skoršie tajné jednanie so sionistickými vodcami asi nebol zásadne proti zriadeniu židovského štátu a údajne chcel rešpektovať medzinárodný štatút Jeruzalema.
Vtedajší egyptský kráľ Fárúk I. nechoval voči Abdulláhovi nepriateľské úmysly. Sám chcel obsadiť čo najväčšie územie Izraela, zvlášť jeho južnú časť –Negev, a pokiaľ možno i severnejšie oblasti s Tel Avivom. Armáda Sýrie mala okolo 8000 mužov a jej cieľom bolo zabrať Galileu. Mala však značné výhrady proti Badulláhovi, ktorý mal v úmysle spojiť sa s Izraelom a pripojiť potom k Zajordánsku a Sýrii.
Sýrske a iracké vojská dosiahli určitých úspechov na severe v Galileji, ale najväčšie nebezpečenstvo prinášal egyptský útok z juhu. Len vďaka obrovskému úsiliu a statočnosti sa podarilo Izraelčanom vydržať tento prvotný nápor. 11.6.1948 vstúpilo do platnosti prvé prímerie sprostredkované OSN. Toho využil predovšetkým Izrael a výrazne sa dokázal posilniť. Po skončení prvého prímeria, prešla izraelská armáda do protiútoku. Boje striedavo prerušované prímeriami trvali až do jari 1949 a boli dočasne ukončené prímerím dohodnutým na ostrove Rhodos (Pažický 2006) (Medzi Iraelom a Egyptom 24.2, Libanonom 23.3., Jordánsko 3.4., Sýriou 20.7. (Čuchorová 2004)).
Izrael uhájil svoju existenciu a naopak získal časť územia, z ktorých mala vzniknúť arabská Palestína (časť Gazy a západného brehu Jordánu vrátane západnej časti Jeruzalema, väčšinou Galileje). Izrael zabral 70% mandátneho územia, vlastne o 50 % viac ako mu bolo prisúdené OSN v roku 1947 (Čuchorová 2004). Pretože zvyšok územia zabralo Zajordánsko (Západný breh Jordánu, Starý Jeruzalem), resp. pod správu prevzal Egypt (Gaza), Palestínci nezískali vlastný štát. Problém vyriešený nebol, väčšina arabských štátov sa nezmierila s existenciou Izraela chcela odčiniť trpkú porážku Bolo zrejmé, že relatívny pokoj zbraní nevydrží dlho (Pažický 2006).
Počas tohto konfliktu opustilo svoje domovy 750 000 arabských Palestínčanov a viac ako 600 000 Židov. Židia imigrovali do Izraela a arabskí utečenci sa usídlili v susedných krajinách (Čuchorová 2004).