Rumunsko bolo dlhé stáročia tradične agrárnou, ekonomicky a technologicky málo vyspelou krajinou. Na cestu masívnej industrializácie nastúpilo až po druhej svetovej vojne. Ceausescova vláda si v 70. rokoch minulého storočia vo veľkom požičiavala od Západu, v ďalšej dekáde sa „conducator“ zameral na splácanie tohto obrovského dlhu za každú cenu, ktorého dôsledky sú spomenuté v predchádzajúcej stati. Relatívnu nezávislosť Rumunska od ZSSR, na rozdiel od iných krajín východného bloku, umožnili okrem iného dostatočné zásoby energetických zdrojov.
Po revolúcií roku 1989 sa rumunská ekonomika v podstate zrútila. Prvé roky po dramatickej revolúcií sa inflácia pohybovala okolo 300 % ročne a HDP klesal asi o 13 %. Problémom sa stala aj vysoká miera nezamestnanosti – nerentabilné prevádzky sa postupne zatvárali a opustené chátrajúce továrne tvoria jazvy v krajine dodnes.
Radikálnejšie ekonomické reformy zavádzala Constantinescova vláda (1996 – 2000), avšak výraznejší ekonomický rast sa prejavil až po roku 2000. Dnes je Rumunsko svedkom ďalších reforiem nového pravicového prezidenta Basesca, ako zavedenie rovnej dane neuveriteľných 16 %.
Navrátenie poľnohospodárskej pôdy pôvodným vlastníkom spočiatku prebiehalo pomaly a neefektívne, roľníkom navyše chýbajú zdroje na zakúpenie potrebnej techniky či osív. Napriek tomu, do roku 1995 bolo sprivatizovanej viac ako 75 % pôdy. Podiel zamestnaných v poľnohospodárstve sa od roku 1990 ešte zvýšil a dnes predstavuje úctyhodných 42 %. Túto skutočnosť treba brať do úvahy pri koncepciách regionálneho rozvoja. V priemysle pracuje 26 % obyvateľov a v službách zvyšných 32 %.
Spolu s rastom podielu zamestnaných v I. sektore súvisí aj charakter migrácie obyvateľstva. Po období umelej urbanizácie sa v priebehu 90. rokov smer migrácie otočil – návrat na vidiek však súvisí aj s masívnym prepúšťaním z nerentabilných tovární, odkiaľ sa ľudia vracajú do svojho rodiska. Podľa niektorých autorov tento jav môže pomôcť k znižovaniu regionálnych disparít a následne lepším podmienkam pre TUR. Názory na vývoj regionálnych disparít sa rôznia, faktom je však v súčasnosti výrazný ekonomický náskok Bukurešti a krajov Arad a Timis pri maďarských hraniciach. Len do hlavného mesta s okolím prúdi okolo 60 % všetkých zahraničných investícií. Medzi atraktívne regióny s pozitívnym migračným prírastkom okrem toho patria kraje Cluj, Mures a Sibiu v Transylvánií a Constanta.
Migračný prírastok v iných krajoch, ako Braila, Satu Mare, Ialomita, či Giurgiu, je zapríčinený už spomínaným sťahovaním sa nezamestnaných robotníkov z priemyselných oblastí. Migračný úbytok súvisiaci s úpadkom ťažkého priemyslu je realitou v krajoch Hunedoara a Caras-Severin v Transylvánií, či Prahova, Arges a Valcea na juhu krajiny. Zaujímavé je, že tradične vyspelý Brašov kvôli úpadku strojárskeho priemyslu tiež vykazuje záporné hodnoty. Na znižovanie regionálnych disparít, ale aj priamu podporu podrozvinutých oblastí (najmä severné a východné regióny ako Maramureš, Bukovina a Moldavsko) sa zameral dokument „Zelená listina“ z roku 1997, vypracovaný rumunskou vládou v spolupráci s komisiou EÚ. Ide o najznámejší koncept regionálneho rozvoja krajiny v období transformácie, ktorý má zosúladiť regionálne členenie s požiadavkami EÚ, pretože súčasné členenie na 41 krajov nie je vhodné na efektívne plánovanie a prerozdeľovanie finančných grantov pre regionálny rozvoj. Podľa štatistickej terminológie EÚ rumunské kraje predstavujú úroveň NUTS-3, avšak chýba vyššia úroveň NUTS-2 (podľa návrhu by sa kraje mali pospájať do 8 rozvojových regiónov), ako aj nižšia úroveň NUTS-4 (návrh podporuje formovanie mikroregiónov cestou spolupráce obcí) (Heller 2002).