(literárne obdobie: romantizmus)
“Bola jedna žena, stará síce, ale zdravá a čerstvá. Tá v deväťdesiatom roku porodila syna. Hneď po narodení i matka i otec nemohli sa dosť prenačudovať na tom neobyčajnom veľkom a mocnom dieťati. I susedia i druhí známi prišli na diváky; a naostatok, keď sa chýr rozišiel, ľudia i z druhých krajín prišli toho chlapca obzerať. Lebo pamätníka nebolo, aby dakde dáka žena takô dieťa bola porodila. Medzitým povstala i otázka, že ako ho majú volať. Radili sa sem i tam a nemohli sa zniesť, až naostatok riekne baba:
„Toto dieťa je neobyčajne velikô, dajte mu teda aj neobyčajnô meno.“
„Dobre máte, stará,“ povedal otec, „budeme ho volať Lomidrevom.“
A tak ostalo.”
„...naozaj máme byť spisovateľovi Pavlovi Dobšinskému za čo vďační. Veď rozprávka je pre nás všetkých azyl. Pomáhala a pomáha nám prežiť, pretože iba v nej víťazí dobro nad zlom a presviedča nás, že jediný zmysel v živote má pravda a múdrosť...“ (J. Lenhart v relácii Autor na dnes)
Životopis
Život v skratke
Pavol Dobšinský sa narodil v roku 1828 v Slavošovciach. Študoval na základnej škole v Sirku, na gymnáziách v Rožňave a v Miškovci a na lýceu v Levoči. Kňazskú skúšku zložil v roku 1850. Bol tajomníkom evanjelického cirkevného územia v Revúcej. Krátko bol aj redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. Bol kaplánom v Brezne a v Rožňavskom Bystrom, profesorom na lýceu v Banskej Štiavnici a evanjelickým farárom v Drienčanoch, kde aj zomrel v roku 1885.
Dobšinského život v podrobnostiach
Pavol Dobšinský, zberateľ ľudovej slovesnosti, predovšetkým rozprávok, sa narodil 16.3. 1828 v Slavošovciach. Nežil tu však dlho, iba približne tri roky. Jeho rodičia sa totiž potom presťahovali do Dlhej Vsi a do Sirku. Zo Slavošoviec si však odniesol tie najkrajšie spomienky na návštevy svojej starej mamy Zuzany Revúckej. V jeho rodnom dome ho učila prvé detské rečňovanky a hádanky, tu mu rozprávala prvú rozprávku. Rodný dom Pavla Dobšinského stojí v Slavošovciach dodnes a je v ňom zriadená i pamätná izba.
Základnú školu teda absolvoval v Sirku. Po štúdiu na gymnáziách v Rožňave a v Miškovci študoval na lýceu v Levoči (1840-1848). Kňazskú skúšku zložil r. 1850. Po revolúcii sa stal tajomníkom evanjelického cirkevného územia (superintendencie) v Revúcej. V roku 1852 sa stal nakrátko redaktorom Hurbanových Slovenských pohľadov v Trnave. Bol kaplánom v Brezne a v Rožňavskom Bystrom. Bol profesorom na lýceu v Banskej Štiavnici. Tu sa spoznal so svojou prvou manželkou Paulínkou. V roku 1860 sa vzali (napokon však Dobšinský svoju Paulínku tri roky po svadbe, v roku 1863, stratil – zomrela – a za krátko po nej Dobšinský stratil aj malú dcérku Olinku). V roku 1861 sa presťahovali do Drienčan, kde sa Pavol stal evanjelickým farárom. Prišiel sem po smrti svojho predchodcu Jonatana Čipku. Vtedy mal za sebou už bohatú zberateľskú a vydavateľskú skúsenosť. S Augustom Škultétym práve v tomto roku (v roku 1861) zavŕšili vydanie šiesteho zošita Slovenských povestí. Všetkých šesť zošitov obsahovalo 64 ľudových rozprávok na 570 stranách. Druhú zbierku Dobšinský usporiadal a vydal o 20 rokov neskoršie. Posledný zväzok vyšiel roku 1883, dva roky pred Dobšinského smrťou. Zomrel 22.10.1885 v Drienčanoch.
Tvorba
O tvorbe tohto slovenského velikána môžeme začať hovoriť slovami Jaroslava Rezníka: „Bol jedným z tých šťastlivcov, ktorým sa podarí svoje dielo zavŕšiť, priviesť ho do konca. „Len to si vezmite, čo vaše je, Slováci!“ to sú slová Pavla Dobšinského. Nuž – vzali sme. Objavili sme svoje vlastné bohatstvo. A dnes? Keby boli Pavol Dobšinský a ostatní medzi nami, pocítili by nesmierne zadosťučinenie. Ich obetavá práca, trpezlivosť, húževnatosť i odriekanie (...) neboli márne. Súčasní literárni historici a teoretici pomenovali vydania slovenských ľudových rozprávok výstižným termínom „kniha storočia“. A majú pravdu. Niet slovenského literárneho diela, ktoré by dosiahlo toľko vydaní a reedícií, či už súborných alebo výberových, ako práve ľudové rozprávky. Niet takého slovenského diela, ktoré by tak ovplyvnilo a zasiahlo do umeleckých druhov a činností.“
Pavol Dobšinský začínal svoju tvorbu veršami (v Levoči vydával rukopisný zábavník Holubica, 1847). Venoval sa aj prekladom – prekladal slovanských romantických básnikov. V Banskej Štiavnici vydával mesačník pre beletriu Sokol. Pôsobil aj ako kritik romantickej generácie. Najznámejšie a najvýznamnejšie je však Dobšinského folkloristické dielo. Pavol Dobšinský bol totiž nadšeným zberateľom slovenskej ľudovej slovesnosti. K tejto činnosti ho značne inšpiroval najmä Samuel Ross, ktorý bol taktiež zberateľom ľudových rozprávok. Aj jemu teda vďačíme za skvosty, ktoré nám tu Dobšinský zanechal a ktoré budú ešte dlhé generácie čítať svojim deťom. Prvý zošit slovenských rozprávok dal Dobšinský vytlačiť v roku 1858 v rožňavskej tlačiarni Kékovcov, čo pripomína aj pamätná tabuľa na historickom námestí. Spolu s Antonom Škultétym vydal v zošitoch súbor Slovenské povesti, ktoré potom samostatne dotvoril do osemzväzkového najreprezentatívnejšieho diela Prostonárodné slovenské povesti. Dodnes vyšli v mnohých vydaniach, výberoch, adaptáciách, a to aj v zahraničí.
ZAUJÍMAVOSTI
- Pavol Dobšinský dostal pri krste meno Pavol Emanuel Dobšinský.
- Dva roky po smrti svojej prvej manželky sa vdovec Pavol Dobšinský po druhýkrát oženil s Adelou, rodenou Medveckou, ktorá bola vdova po spisovateľovi Jánovi Čajakovi a bola tiež sestrou spisovateľky Terézie Vansovej.
Použitá literatúra
- Imrich Sedlák a kol.: Dejiny slovenskej literatúry
- Jaroslav Rezník: Túry do literatúry
- https://www.rtvs.sk/media/a542/file/item/sk/0001/dobsinsky_pavol.76Ha.pdf