Rovnako ako ostatné komunistické krajiny, bolo aj Maďarsko pod krutovládou diktatúry stalinského typu. Na čele maďarských komunistov stál zúrivý stalinista Matyás Rákosi. Okrem toho, že stál v čele strany, v rokoch 1952-53 pôsobil aj ako predseda vlády.

Stalinova smrť v marci 1953 odhalila slabosť komunistických systémov. Po smrti „najväčšieho z najväčších" sa začali v niektorých satelitoch objavovať prvé trhliny. V Československu prišli ľudia o veľkú časť svojich úspor po menovej reforme a po povstaní vo východnom Berlíne museli dokonca likvidovať sovietske tanky. I v Maďarsku rástla vysokým tempom nespokojnosť s Rákosiho politikou.
V júni 1953 boli pozvaní vedúci maďarskí predstavitelia do Moskvy, kde sa rozhodlo o odchode dvoch vrcholných predstaviteľov tzv. mocenskej „štvroky" (tvorili ju M. Rákosi, E. Gerö, M. Farkas, M. Révai). Révai s Farkasom boli nútení svoje posty neodkladne opustiť. Naviac bolo rozhodnuté o zmene na poste šéfa vlády. Novým premiérom bol zvolený (rozumej v Moskve vybraný za vhodného kandidáta) Imre Nagy.
Rákosi versus Nagy
Nagy pôsobil už v prvej povojnovej vláde ako minister poľnohospodárstva, bol však následne odstránený Rákosim. Teraz, vo funkcii premiéra, sa snažil pozdvihnúť ekonomiku, ktorá sa po Rákosiho pôsobení nachádzala v úplnej kríze.
Nagyovej vláde sa podarilo akútnu krízu prekonať, čo jej prinieslo väčšiu podporu verejnosti. Priamo úmerne však rástla i obava stalinského krídla v čele s Rákosim. Nagy bol vnútrostraníckymi protivníkmi označovaný za pravicového oportunistu a pozvoľna sa menil pohľad na neho aj v Moskve. Protinagyovské sily nakoniec získali prevahu a s požehnaním Moskvy bol Nagy na jar 1955 odvolaný.
Pôsobenie Nagya v čele exekutívy však zanechalo medzi verejnosťou silné stopy. Spomalenie kolektivizácie prinieslo podporu zo strany poľnohospodárov a tiež inteligencie na seba pútala pozornosť. Boli zakladané početné skupiny (najznámejším bol Petöfiho krúžok) a objavili sa nepatrné zárodky vznikajúcej občianskej spoločnosti.
Stalinisti sa síce vrátili do čela Maďarska, reštaurovať stalinskú dobu sa však nepodarilo. Už v marci 1956 bol Rákosi nútený rehabilitovať L. Rajka (komunista, ktorý sa stal obeťou vykonštruovaného procesu – obdoba s R. Slánskym).
Najviac zasiahol maďarské vedenie XX. zjazd KSSZ (Komunistická strana ZSSR), ktorý odsúdil Stalinov kult osobnosti. Napriek všetkým ťažkostiam sa ale Rákosimu a jeho stúpencom stále darilo udržovať moc. V júni bol najviac podporený z Moskvy, po návšteve Suslova.
Krátko na to však došlo k nepokojom v poľskej Poznani, ktoré boli násilím potlačené. V moskovskom vedení sa potom objavila obava, že by podobný sled udalostí mohol postihnúť i Maďarsko. Do Maďarska bol okamžite vyslaný Mikojan a ten vyjadril nutnosť odchodu Rákosiho.
18. júna 1956 Rákosi skutočne odstúpil. Do čela strany sa postavil Ernst Gerö – posledný zo štvorice najvýznamnejších stalinistov. Gerö bol však bezradný. Celé tri mesiace sa márne snažil situáciu ukľudniť, nespokojnosť však rástla.
Povstanie
6. októbra sa uskutočnil oficiálny pohreb L. Rajka. Celý akt bol pojatý skôr ako politická akcia a začalo sa hovoriť o nutnosti návratu Imreho Nagya do funkcie. Iniciatívy sa chopili predovšetkým študenti, ktorí pripravili 23. októbra mohutnú manifestáciu. V súvislosti so zmenami v Poľsku, kedy sa k moci dostal W. Gomulka, formulovali študenti svoje požiadavky. Tie však išli omnoho ďalej. Okrem iného požadovali slobodné voľby a odchod sovietských vojsk z Maďarska.
Vypukli nepokoje. Gerö se márne snažil ukľudniť davy. Nepomohlo ani urýchlené privolanie Nagya. Demonštranti získavali na sile a získali dokonca z miestnych kasární zbrane. V tejto chvíli sa zišlo vedenie komunistov so sovietskym velvyslancom Andropovom (neskôr velil KGB a krátko pred smťou dokonca viedol Sovietsky zväz). Bolo rozhodnuté o menovaní Nagya premiérom. Zároveň však bola požiadaná Moskva o vojenský zásah.
Vojenské a politické boje
Nasledujúceho dňa v ranných hodinách vošli do Budapešti sovietské tanky. Došlo k boju. Maďarskí demonštranti (predovšetkým študenti, ku ktorým sa ale postupom času pridávalo mnoho ďalších obyvateľov ) sa nemienili nechať zastrašit. Sovietsky vpád bol dočasne úspešný. Platí to aspoň pre 24. október. Odpor však pokračoval a ďalší deň sa situácia začala meniť.
Situácia vrela aj na politickej scéne, ktorú Gerö nebol schopný riešiť a bol vymenený. Na post šéfa strany bol dosadený János Kádár. Nagy mezitým vyjednával s ruským vedením. 26. októbra kývlo sovietske vedenie na Nagyov názor - na nutnosť príchodu nových ministrov do vlády. Nasledujúci deň predstavil Nagy nový kabinet, v ktorom sa objavili i staronové tváre – predstavitelia Maloroľníckej strany (napr. Béla Kovács).
Politický obrat bol takmer dokonaný. Gerö odišiel zo všetkých svojich straníckych funkcií a Nagyova vláda rozhodla 30. októbra o likvidácii systému jednej politickej strany. Naviac požiadala o stiahnutie sovietskych jednotiek.
Chruščov naoko súhlasil so stiahnutím vojsk a sovietske jednotky Budapešť opustili. V skutočnosti sa však iba dočasne stiahli a pripravovali sa na konečný úder.
V Budapešti vypukol dokonalý prevrat. Verejne sa pálili spisy a portréty komunistických pohlavárov a niekoľko vedúcich komunistov bolo verejne linčovaných. Imre Nagy sa ocitol na križovatke. Sám zostával komunistom, ale musel sa rozhodnúť. Buď vystúpi voči verejnosti alebo prekročí svoj tieň a podporí povstanie až do dôsledkov. Nagy zvolil druhé riešenie.
Aby bola daná sovietskému útoku z 24. októbra legitimita, bola spísaná pozvánka. Nagy, ktorý sa síce v noci 23. októbra proti invázii nevyslovil, odmietol dodatočne vyhotovený dopis podpísať. Tým demonštroval svoj príklon na stranu povstalcov. Potom žiadal kompletné stiahnutie sovietských síl z Maďarska. Sovietský veľvyslanec Andropov hral o čas a Nagy definitívne prekročil Rubikon tým, že 1. novembra vyhlásil maďarskú neutralitu - to sa rovnalo faktickému vystoupeniu Maďarska z Varšavskej zmluvy!
Týmto aktom dovŕšil dokonale politický prevrat v Maďarsku.
Sovietsky protiútok
V Moskve sledovali maďarské udalosti s krajným znepokojením. Po celý týždeň zasadalo najvyššie vedenie a jednalo o spôsobe riešenia. Rozhodnutie padlo na zasadaní 31. októbra. Situáciu musela vyriešiť sovietska armáda. Veliteľom útoku bol menovaný maršál Konev (vrchný veliteľ ozbrojených síl Varšavskej zmluvy), známy už z druhej svetovej vojny svojou bezohľadnosťou, čo sa týka strát na životoch.
V ďalších dňoch formálne posvätili sovietske rozhodnutie aj zvyšné štáty Varšavskej zmluvy. Na jednaní bol prítomný i Kádár, s ktorým sa počítalo pre ďalší vývoj v Maďarsku. Hovorilo sa o nutnosti vzniku novej maďarskaj robotnícko-roľníckej vlády. Túto myšlienku podporil i Tito, ktorý bol o celom probléme rovnako informovaný.
V ranných hodinách 4. novembra začal sovietský protiútok. Tanky sa valili ulicami. Odpor však neustal a Maďari bojovali až do polovice novembra. Presile sovietskych vojakov, ktorých bolo 150 000, však nemohli ďalej odolať. Jediné, čo ich držalo, bola viera v zásah západných mocností, ktorý sľubovala rozhlasová stanica Slobodná Európa.
Reakcia Západu
Napriek tomu americký minister zahraničia a militantný antikomunista v jednej osobe J.F. Dulles sľuboval politiku zatlačovania a oslobodzovania, zostalo iba pri proklamáciách. Prezident Eisenhower nemienil zasiahnuť do maďarských udalostí, pretože hrozila možnosť vypuknutia konfliktu so Sovietským zväzom. Veľká Británia a Francúzsko boli zamestnané súčasnou Suezskou krízou a aktivitu nevyvíjali.
USA a krajiny Západu dokonca ani nevyužili možnosť spojiť obe udalosti v jedno hlasovanie na pôde OSN. Jediné, čo bolo nakoniec podniknuté, bolo hlasovanie Valného zhromaždenia OSN, ktoré odsúhlasilo požiadavku na stiahnutie sovietských vojsk. Bolo však len prázdnym gestom.
Dopady neúspešnej revolúcie
V bojoch padlo asi 4 000 Maďarov, Červená armáda stratila takmer 800 mužov. V Maďarsku vznikla nová vláda na čele s Kádárom. Pri následných čistkách bolo popravených viac ako 200 ľudí. Nagy sa uchýlil na veľvyslanectvo Juhoslávie. Následne však bol zadržaný a keď odmietol uznať novú Kádárovu vládu, bol v roku 1958 popravený. Rehabilitovaný bol v roku 1989.
Maďarské udalosti potvrdili výhradnú moc ZSSR nad osudy komunistických satelitov. Krajiny Západu sa len bezmocne prizerali. Okolo 200 000 ľudí krátko po potlačení revolúcie Maďarsko opustilo. Ostatní žili pod vládou Kádára ďalej. Kádár však nezaviedol v Maďarsku tak prísny režim, ako sa očakávalo. Jeho politika bola neskôr označovaná za „gulášový komunizmus". On sám vydržel pri moci až do konca 80. rokov.

Zhrnutie

V Maďarsku sa povstanie proti komunistickej diktatúre začalo 23. októbra 1956 študentskou demonštráciou, ktorá prerástla v ľudové povstanie. V tento deň prepukli aj ozbrojené boje na ústredí maďarského rozhlasu, čo vyústilo do celonárodnej revolty. Premiérom sa stal proreformný komunista Imre Nagy, ktorý zostavil vládu z viacerých strán a 1. novembra oznámil, že Budapešť vystupuje z Varšavskej zmluvy. Už o tri dni nato zasiahli sovietske vojská a začal útok sovietskych tankov na Budapešť. O niekoľko dní sa revolúcia skončila krvavým kúpeľom. Počas revolúcie prišlo o život niekoľko tisíc ľudí a státisíce ďalších odišli z krajiny. ZSSR dosadil do čela Maďarska reformám nakloneného Jánosa Kádára. Nový teroristický režim, ktorý trval dva roky, rozbil robotnícke rady a spolky spisovateľov a prenasledoval všetkých podozrivých. Po tajnom procese bol Imre Nagy, ktorý bol premiérom len desať dní, zatknutý, obvinený z vlastizrady a o dva roky neskôr 16. júna 1958 popravený. Spolu s ním popravili aj ministra obrany Pála Maletera a novinára Miklósa Gimesa, ako aj ďalších približne 400 Maďarov. Po revolúcii v roku 1989 všetkých rehabilitovali. Počiatkom 60. rokov sa Kádárova politika zmenila, razila heslo ,,kto nie je proti nám, je s nami" a jeho vláda začala v krajine uskutočňovať represálie. Povstanie bolo teda neúspešné.

Použitá literatúra:

- Čapek, V. a kol. (1993) : Světové dějiny II. Nakladatelství FORTUNA, Praha 1993, pp. 207-209, ISBN 80-7168-091-5
- http://studena.valka.cz/madarsko_1956.htm, 11. 10. 2006, 18:35
- http://www.libri.cz/databaze/staty/podlist.php?id=102, 13. 10. 2006, 22:05
- http://www.velkaepocha.sk/content/view/703/34/, 11. 10. 2006, 18:44
- http://www.mosr.sk/index.php?page=260, 18. 10. 2006, 19:09