Tomuto obdobiu konfliktu predchádzala vojna Vietnamu s Francúzskom, v ktorom sa porazeným stalo Francúzsko hlavne z dôvodu aplikácie tradičných vojnových operácií a spôsobov boja. Vietnam vďaka svojmu orientovaniu sa na partizánsky spôsob boja, prekonal tohto veľkého súpera. Po porážke francúzskych vojsk roku 1954 pri Dien Bien Phu, francúzske vojská opustili definitívne Indočínu.Tá bola rozdelená na Kambodžu, Laos. Severný Vietnam (Vietnamskú Demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone).
Obe časti krajiny boli rozdelené 17. rovnobežkou, mali spoločnú zhruba 75 km hranicu. Krajiny sa mali v priebehu dvoch rokov zjednotiť po demokratických voľbách v obidvoch krajinách. V Severnom Vietname jednoznačne vyhrali komunisti na čele s Ho Či Minom, ktorí sa najviac zaslúžili o oslobodenie svojej krajiny. V Južnom Vietname bol dočasným predsedom vlády Diem, pravicovo zmýšľajúci politik.
Vývoj udalostí vo Vietname a najmä neúspech francúzskych pozemných síl značne znepokojoval všetky tzv. demokratické štáty. Najmä USA. Spojené štáty v roli ochráncov spravodlivosti a nepriateľa bezprávia sa podujali zakročiť. Z rozhodnutia vtedajšieho prezidenta boli do južného Vietnamu vyslaní americkí poradcovia, ktorí mali úzko spolupracovať s tamojšou politickou garnitúrou, ktorá v tej dobe prechádzala mnohými krízami a prevratmi.
Jednotky americkém armády sa taktiež mali podieľať na výcviku juhovietnamskej armády, známej pod skratkou ARVN (Army of Republic of south VietNam). I napriek značnej materiálnej a vojenskej pomoci USA nebola vláda južného Vietnamu schopná zaistiť nutné reformy a opatrenia, ktoré by túto zem vymanili z ťaživých ekonomických problémov.
Taktiež sa prehlbovala priepasť medzi Saigonskou vládou a obyvateľstvom. Diem patriaci k 5% kresťanskej menšine diskriminoval príslušníkov ostatných náboženstiev, takže väčšina úradníkov a vládnych činiteľov zastávajúcich významné posty boli kresťania.
Štátny aparát bol skorumpovaný a prakticky úplne nefunkčný. Diem mal ako vodca len malú podporu obyvateľstva. Po viacerých atentátoch, z ktorých zakaždým vyviazol bez zranení sústredil okolo seba najelitnejšie jednotky armády, a viac sa zaoberal svojou bezpečnosťou ako bojom proti partizánom. Partizáni pomaly preberali kontrolu nad čoraz väčšími oblasťami krajiny, ktoré sa stávali „oslobodenými zónami“, v čase rozkvetu partizánskeho hnutia kontroloval Vietkong viac než 60% krajiny. Po jednom zo zákrokov juhovietnamských vojakov proti budhistickým demonštrantom sa americký veľvyslanec pokúsil presvedčiť Diema o potrebe reforiem, a zastavení násilia proti budhistom. Ten však hrubo odmietol, a viac sa už odmietal s veľvyslancom Lodgom baviť. Odvtedy Spojené štáty začali tajne jednať s armádnymi dôstojníkmi ochotnými zorganizovať puč.
Puč nakoniec prebehol, keď sa 1. novembra 1963 jednotky generála Minha vrútili do Saigonu a obľahli prezidentský palác. Do večera ďalšieho dňa bol Diem po smrti. Nastalo takmer rok trvajúce politicky nestabilné obdobie striedania rôznych vlád. 10 dní po smrti Diema, prišiel o život aj am. Prezident J.F.Kennedy. Jeho nástupcom a prezidentom, ktorého najviac poznačila vojna vo Vietname sa stal Lyndon B. Johnson. Koncom roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 am. poradcov, v priebehu roka poskytli USA Vietnamu pomoc vo výške 500 miliónov dolárov.
Následník J. F. Kennedyho Lyndon Johnson mal dostatok času a pádnych dôvodov k vyslaniu pozemných vojsk do Vietnamu, za účelom ochrany vlastných vojenských objektov i celého južného Vietnamu proti bolševikmi podporovanými nepriateľmi zo severu. Jeho rozhodnutie do značnej miery ovplyvnila tzv. teória domina, ktorá hovorila: ak by došlo k víťazstvu severovietnamskej vlády, značne podporovanej Sovietským zväzom a Čínou, územie by sa stalo ďalším satelitom komunistických štátov a rovnováha súperov studenej vojny by sa značnej vychýlila. Naviac podobné snahy o komunistický puč by mohli zachvátiť celú oblast Tichomoria, čo by znamenalo úplný prevrat v studenej vojne.
Prezident Johnson musel svoju agresiu proti Vietnamu ospravedlniť konkrétnymi dôvodmi či udalosťami. Ako zámienka mu prišla vhod tzv. udalosť v Tonkinskom zálive, pri ktorej podľa veliteľa amerických námorných síl malo dôjsť k napadnutiu prieskumného plavidla severovietnamskými torpédoborcami. Nakoniec však vyšlo najavo, že k útoku vôbec nedošlo. Teraz mal prezident Johnson čisté ruky a mohol sa tak bezostyšne zapojiť do vietnamského konfliktu naplno.
Prvé am. skutočne bojové jednotky, ktoré dorazili do Vietnamu 22. februára 1965 boli oddiely Námornej pechoty, ktoré zaistili dôležitú oblasť letiska Da Nang, kde sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva.
V prvej fázi bolo do Vietnamu zapojených cez 200 000 vojakov US Army spolu s 5000 útvarmi cudzineckých légií, najmä Australčanov. Celá vojenská iniciatíva tak bola predaná vrchnému veleniu spojeneckých vojsk, ktorú reprezentoval generál Eisenhower.
I keď sa vojsko US Army v prvej etape konfliktu ukazovalo relatívne úspešne, pri hlbších pohľadoch na vec bolo jasné, že túto vojnu nemožno vyhrať. Na jednej strane síce stála moderná armáda plná technických prostriedkov a vymožeností, no na strane druhej bol zástup tisícov Dobrovoľných roľníkov a dedinčanov (Vietcong) s tými najprimitívnejšími zbraňami a organiyačnými schopnosťami, ktorí boli v priebehu vojny postupne nahradzovaní severovietnamskou armádou NVA. Američania sa ani v jedinom nepoučili od dvojích francúzskych kolegov, pretože zaviedli konvenčný spôsob vojny a dokonca sa pokúšali získať pre tento spôsob boja i svojich juhovietnamských spojencov.
Čas však ukázal krátkozrakost tohto rozhodnutia. Nejednalo sa totiž o bežnú modelovú situáciu vojny, keď sa obe bojujúce strany snažili brániť svoje frontové línie. Jednalo sa o partizánsku vojnu, kde použitie tej najmodernejšej techniky vyšlo nazmar. Vďaka zložitosti terénu a klíme bolo sťažené použitie ťažkej a modernej techniky. Pri tzv. akciách „pátraj a znič nepriateľa“, ktoré patrili k denným povinnostiam americkéj armády, vznikali obrovské straty. Vojaci padali do pascí, zajatia, alebo sa stávali ľahkou korisťou sniperov.
Americká armáda zaradila aspoň leteckú techniku ako účinný nástroj v boji proti patrizánskym oddielom.
Letecká sila sa taktiež výborne osvedčila v pravidelnom bombardovaní severovietnamských pozícií. Vietnamci však za pomoci tajného sovietského spojenca vytvorili relatívne vyspelú sieť protileteckém obrany, ktorá sa neskôr stala hrozbou amerických letcov. Vojna sa neúprosne vliekla, ekonomické výdaje a straty na životoch rapidne rástli a mier bol v nedohľadne. Generál Westmoreland odstúpil od klasického modelu vedenia vojny a prispôsobil sa vietnamských podmienkam.
Bolo zahájené rozsiahle bombardovanie severu pod krycím názvom Rolling Tunder ( podľa odhadov tu spadlo viac bômb ako za celú 2. sv. vojnu). Avšak k priamej invázii do severného Vietnamu nikdy nedošlo. USA sa obávali eskalácie a prenesenia celého konfliktu do rozsiahlej Ázie, čo bolo neprípustné.
Vyšiel aj pokus o zničeni zásobovacej cesty severovietnamskej armády, ktorá viedla tzv. Ho-Chi-Minovým chodníkom, cez neutrálne územie Laosu. Akékoľvek zanesenie bojov do okolitých štátov mohlo spôsobiť nepredvídateľnú reakciu. Prielom vo vojne možno chápať tzv. ofenzívu TET (čínsky nový rok), čo bol krycí názov NVA pre rozsiahlu ofenzívu takmer na všetky väčšie miesta v južnom Vietname, ktorej sa mal vo veľkej miere účastniť i Vietcong. Američnom sa s pomocou ARVN podarilo masívny útok odraziť okrem historického mesta Hue. Straty na strane Vietkongu boli tak značné, že prakticky zo dňa na deň prestal fungovať. Avšak víťazstvo chápali médiá v USA ako porážku, pretože demonštrovalo silu severovietnamcov a zavrhovalo mierové riešenie konfliktu.
Ako poslednú možnosť odpovedať na TET Američania naplánovali a zrealizovali bleskový vpád do priľahlej neutrálnej Kambodže, kde sa ukrývali jednotky NVA, ktoré zaisťovali voľný priechod na Ho-Chi-Minovom chodníku a zároveň boli pripravené k prípadnej invázii do južného Vietnamu. I keď bola akcia po jej skončení prehlásená ako úspešná, nakoniec paradoxne prispela k všeobecnému neúspechu USA vo Vietname. Dôvodom bol fakt, že do príchodu amerických vojsk bola Kambodža relatívne nezávislá a neovládaná žiadnou politickou garnitúrou. Vpád amerických vojsk do Kambodže vyvolalo vlnu nechuti, ktorá zapríčinila rapídny rast vplyvu komunistov na túto krajinu. Komunisti ju nakonec ovládli.
Zdecimovaná americká armáda, korupciou prehnitá juhovietnamská republika a hlavne neochota amerického kongresu dávať ďalšie milióny dolárov na boj viedla prezidenta Nixona k vyhláseniu tzv. Vietnamizácie – programu podľa ktorého si mal južný Vietnam za pomoci ekonomickej podpory USA vybojovať vojnu sám.
Po uvedení tejto osnovy v platnosť sa začínala americká angažovanost vo Vietname rapídne znižovat. Na mierových jednaniach v Paríži roku 1972 potom došlo k zásadnému prielomu vďaka radikálnemu ústupku USA, podľa ktorého USA nepodmieňujú svoj odchod z juhovýchodnej Ázie stiahnutím všetkých jednotiek NVA z južného Vietnamu.
Týmto sa začala rozsiahla demobilizácia amerických vojsk vo Vietname. Posledný vojak opustil Vietnam v roku 1973. Následne ako USA opustili Vietnam začali sa znižovat i slubované dotácie južnému Vietnamu. Keď v roku 1975 zahájil severný Vietnam oficiálne ťaženie proti južnému, južný Vietnam márne žiadal USA o pomoc. Kongres jeho návrh zamietol. Juhovietnamská armáda zložila zbrane a Saigon padol do rúk komunistov.
1. mája 1975 sa 15 rokov trvajúce boje skončili. 2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.
Následky vojny
Podľa vietnamských údajov padlo počas 15 rokov bojov v juhovýchodnej Ázií 1,1 milióna vojakov NVA a ďalších 600 000 bolo ranených. južný Vietnam stratil 223 000 vojakov. Zahynuli 2 milióny civilistov, z toho 100 000 na území Severného Vietnamu. Vo Vietname sa doteraz narodilo viac než 50 000 detí ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange. Spojené štáty odhadujú straty nepriateľa medzi 1,5 až 2,5 miliónov padlých. V tom sú však zarátaní aj padlí príslušníci Vietkongu, ktorí vlastne boli obyvateľmi južného Vietnamu.
Ostatné krajiny: Sovietsky zväz priznal stratu 13 poradcov, južná Kórea, Austrália a Nový Zéland stratili spolu 5200 vojakov. Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie vrtuľníkov, lietadiel, či pri dopravných nehodách.
Zhruba 20% amerických strát(čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou. Amerika vstúpila do vojny so vznešeným ideálom boja za slobodu Južného Vietnamu, z vojny, v ktorej jej armáda neprehrala žiadnu väčšiu bitku, sa vrátila ako porazená vďaka prehrám na domácej fronte. Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. 60 000 z nich do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov).