Administratívne členenie patrí asi medzi najznámejšie regionálne členenia každej krajiny vôbec. Nejde čisto o geografickú regionalizáciu, v ktorej by bolo použité iba jedno kritérium vyčlenenia. Je závislé napríklad aj od politickej vôle a situácie, v ktorej vzniklo.
Súčasné administratívne členenie Slovenska bolo schválené zákonom č. 221/1996 Z.z., ktorý územie Slovenska rozdelil na 8 krajov,79 okresov (z toho 9 mestských okresov) a 2883 obcí.
Voľba niektorých okresov a okresných miest bola, ale čisto politickým rozhodnutím a nezodpovedala potrebám obyvateľov alebo v niektorých prípadoch nerešpektovala prirodzené spádové regióny a ich centrá a umelo bolo teda týmto spôsobom vytvorených niekoľko okresov a ich centier.
Dobrým príkladom je okres Ilava, kde prirodzeným centrom (najmä hospodárskym) tohto regiónu je asi 25 tisícové mesto Dubnica nad Váhom, ale chybným politicky motivovaným rozhodnutím bolo za okresné mesto určené len asi 5 tisícové mesto Ilava. Keď potrebuje 25 tisíc Dubničanov niečo vybaviť, tak musia cestovať cca 10 km do Ilavy.
Niektoré okresy boli zase vytvorené, tak povediac „nasilu a zbytočne“, pretože sami nie sú prirodzeným centrom a nevytvárajú spádový región (napr. Poltár, Sobrance). V niektorých prípadoch boli zase hranicami roztrhnuté niektoré prirodzené historické regióny, čo má následky v rozvoji týchto regiónov (napr. Spiš bol rozdelený medzi Košický a Prešovský kraj, Záhorie medzi Bratislavský a Trnavský).
V nasledujúcom volebnom období sa na tieto chyby prišlo a spočiatku bola snaha ich odstrániť. Vymenovaný bol splnomocnenec vlády pre decentralizáciu verejnej správy, ktorého úlohou bolo navrhnúť vhodný model členenia SR, tak aby sa jednotlivé kompetencie mohli preniesť na úroveň vyšších územných celkov prípadne až na úroveň obcí.
Návrhov na vytvorenie nového územného členenia bolo viacero a zmenu územného členenia mala vo svojom volebnom programe každá politická strana, ktorá po roku 1998 utvorila vládnu koalíciu. Najperspektívnejším sa javil byť model s 12 vyššími územnými celkami z roku 2001. Napokon sa však nenašla dostatočná politická vôľa a podpora, a tak zostalo pri predošlom modeli s 8 vyššími územnými celkami. Proces decentralizácie tento neúspech, ale nezastavil a prvé výsledky sa dostavili 1.januára 2004, keď boli oficiálne zrušené okresné úrady a ich kompetencie a právomoci prevzali samotné obce a VÚC. Časť právomocí, ale napriek tomu zostala v rukách novovzniknutých obvodných úradov, ktorých je 50.
Nevyriešenou otázkou, ale stále zostávajú vyššie územné celky, ktorých stav je v súčasnej dobe nevyhovujúci s čím sa stotožňuje viacero politikov i samotný splnomocnenec vlády pre decentralizáciu. Po zmene v poslednej dobe volajú najmä Spiš a Bratislava ako mesto. Kým Spišu ide o zjednotenie, a teda napravenie chyby z roku 1996, tak Bratislava ako mesto sa chce stať VÚC, aby dane jej obyvateľov plynuli len pre Bratislavu, pretože v rámci kraja ich vytvárala aj tak najviac a ostatné 3 okresy (SC, PK, MA) sa vždy len tak „zviezli“. Výhodou odčlenenia týchto troch okresov by bolo zase to, že by konečne mohli čerpať financie z európskych fondov, čo v rámci Bratislavského kraja nemohli, pretože HDP na obyvateľa bolo vyššie ako 75 % priemeru európskeho spoločenstva.
V súčasnosti existuje viacero návrhov ako ďalej. Niektorí považujú za ideálne riešenie návrat k modelu 3 + 1, ktorý ale ťažko považovať za decentralizačný a v období komunizmu ani s týmto zámerom nevznikal. Na druhej strane je tu model 16 žúp, ktorý prezentoval Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika dňa 3.marca 2005 a ten sa snažil nájsť prirodzené regióny. Tento inštitút súčasnému členeniu vyčíta to, že pri ňom boli nedostatočne zohľadnené prírodné pomery, kontinuita administratívneho členenia, spádové regióny či prirodzené historické regióny, s ktorými sa už ľudia dávno stotožnili. Daný návrh je podľa jeho autorov realizovateľný ešte do komunálnych volieb, ktoré sa budú konať koncom tohto roku. Zmenu legislatívy treba ale iniciovať v najbližších pár týždňoch. A tu vidia autori najväčší problém či sa raz opäť nájde politická podpora, alebo opäť skôr výhovorky typu, že návrh prišiel neskoro a „tesne“ pred komunálnymi voľbami.
Štatistické regióny - NUTS
NUTS (Nomenclature des Unités Territoriales Statistiques) – je systém územno-štatistických jednotiek, ktorý sa v krajinách Európskej únie používa od začiatku 70-tych rokov. Vypracovaný bol Eurostatom (Štatistická agentúra Európskej únie) a slúži na zber, spracovanie, a publikovanie porovnateľných štatistických údajov pre potreby sociálno-ekonomických a štrukturálnych analýz územných jednotiek rôzneho hierarchického postavenia. Systém NUTS pracuje s päťstupňovým hierarchickým triedením, z toho tri sa vzťahujú na regionálnu úroveň a dve na lokálnu úroveň.
V záujme možnosti vytvorenia porovnateľných podmienok pre zber štatistických údajov, analytické a programovacie činnosti, boli v každej členskej krajine Európskej únie územné jednotky hierarchicky systemizované v rámci NUTS, pričom sa vytvorila hierarchicky trojstupňová klasifikácia regiónov (NUTS I, II, III). Základné regionálne jednotky Európskej únie reprezentujú regióny úrovne NUTS II.
Aj keď by mali mať aspoň určitý počet obyvateľov a mali by byť organické (mali by sa skladať z jadra a primerane veľkého územia), a preto byť porovnateľné, existujú medzi nimi obrovské rozdiely. V dôsledku veľkých rozdielov vo veľkosti teritoriálnych jednotiek v jednotlivých krajinách Európskej únie bol iniciovaný návrh nariadenia do Európskeho parlamentu o zavedení všeobecnej klasifikácie územno-štatistických jednotiek NUTS, kde sa určuje rozmedzie počtu obyvateľstva jednotlivých úrovní NUTS nasledovne:
Novo prijímané štáty musia brať ohľad na pravidlá, prispôsobiť sa požiadavkám Európskej únie a vytvoriť štatistické regionálne jednotky príslušnej veľkosti. V niektorých krajinách sa tieto regióny v procese územno-správnej reorganizácie stávajú základnými jednotkami nového administratívneho členenia (napríklad v Poľsku), väčšina však musí svoje prirodzené regionálne správne jednotky štatisticky spojiť, aby dosiahli požadovanú veľkosť. Slovensko zvolilo variant, ktorý rešpektoval prirodzené väzby a geografické rozdelenie územia.
Regionálne geomorfologické členenie SSR
Autormi tohto snáď najznámejšieho a najpoužívanejšieho fyzicko-geografického regionálneho členenia SR nielen vo fyzickej geografii sú prof. Lukniš a akademik Mazúr. Pri tvorbe tohto členenia metodicky vychádzali z klasifikačných metód rozpracovaných Rodomanom (1956) a Griggom (1965). Ďalej to boli geomorfologické výskumy a mapovanie Lukniša (1950) a Mazúra (1964). Definitívne bolo toto členenie schválené Názvoslovnou komisiou pri Slovenskom úrade pre geodéziu a kartografiu dňa 23.11.1977.
Hlavným cieľom tejto práce bolo dospieť k vymedzeniu povrchových jednotiek ako neopakovateľných indivíduí (individuálna regionalizácia v zmysle Rodomana (1956) a Grigga (1965)) a taktiež poskytnúť kartografickú predstavu priestorového rozloženia geomorfologických jednotiek rôznej taxonomickej úrovne.
Použité boli nielen tradičné orografické hľadiská, ale aj širší všeobecný geomorfologický základ s komplexným ponímaním reliéfu.
Ako základ pre tvorbu mapových výstupov si zobrali mapu typov reliéfu SSR v mierke 1 : 200 000 (Mazúr, 1975), ktorá bola vytvorená typizáciou. Ďalej to bola geomorfologická literatúra s mapovou dokumentáciou, geologické mapy v mierkach 1 : 200 000, mapa morfoštruktúr Západných Karpát, vlastné poznatky t terénu.
Bola tu badateľná snaha nadviazať na predošlé Hromádkove členenie z r.1956, ktoré malo byť doplnené novými poznatkami. Podstatné zmeny nastali vo vyšších a nižších taxonomických jednotkách, zatiaľ čo geomorfologické jednotky zostali v podstate nezmenené. Názvy geomorfologických celkov vychádzali z miestnej tradície, zo starších názvov, ale vznikali aj nové na základe vtedajších poznatkov. Hranice celkov sa tiež zmenili. Tvorili ich styčné miesta rôznych typov reliéfu predovšetkým úpätnice, doliny, terénne hrany, priehyby a morfoštruktúrne alebo morfoskulptúrne línie. Mapové výstupy boli prezentované v mierkach 1 : 200 000 a 1 : 500 000.
Keďže reliéf je jedným z hlavných diferenciátorov rozloženia geografických elementov a faktorov ako aj väzieb medzi nimi, tak našlo toto dielo široké uplatnenie. Či už pri výskume geologického zloženia, klímy, riečnej siete, pôd, sídiel, dopravných uzlov a osí, štruktúry kultúrneho a administratívneho členenia. Okrem geografie a geovedných disciplín našlo uplatnenie aj v lesníctve, poľnohospodárstve, turistike a v školách. Prednosťou je aj to, že obsahuje aj morfometrické, topografické a morfogenetické podklady.
Samotné geomorfologické členenie obsahuje 8 hierarchických stupňov. Oblasti sa ďalej delia na celky, tie na podcelky a tie na časti.
Regionálne členenie SSR z hľadiska jej racionálneho rozvoja
Autorom tohto členenia je opäť prof. Lukniš, ktorý toto členenie publikoval v roku 1985. Za cieľ si zobral to, že chcel rozdeliť Slovensko na báze rozličných ťažiskových priestorov jeho primárneho (prírodného) potenciálu pre využitie a zároveň hodnotením sekundárneho (technického) potenciálu chcel poukázať na existujúce disproporcie medzi využitím prírodného a technického potenciálu a na aktivizáciu nevyťažených regiónov.
K určeniu regiónov, ktoré vyhovujú potrebám harmonického rozvoja osídlenia a hospodárskeho využívania ich zdrojov v súlade s primárnym potenciálom je potrebné určiť tzv. jadrové priestory. Tieto priestory majú prírodou dané predpoklady pre väčšiu koncentráciu rozhodujúcich ekonomických aktivít obyvateľstva a rozvoj mestských centier nad 100 000 obyv.. Tvar reliéfu im umožňuje nadregionálne, celoštátne a medzištátne komunikačné prepojenie. Mali by to byť široké zníženiny bez vážnych bariér pre výstavbu komunikácií v Z-V smere. Sú perspektívne pre rozvoj, prírodne bohatšie a viac osídlené dopravne ľahko priepustné široké zníženiny. Hranice takýchto regiónov vedú po horských bariérach, čo sú zase priestory s nízkym primárnym aj sekundárnym potenciálom.
Samotná regionalizácia vyzerá nasledovne. Na Slovensku máme 2 rozdelené časti Panónskej panvy, ktoré predstavujú 2 samostatné jadrové priestory s centralizačnou funkciou. Sekundárnym prejavom (a dôkazom) je to, že sa tu vyvinuli 2 metropolitné mestá – Bratislava a Košice. Tieto priestory sa podľa umiestnenia v rámci SR nazývajú Západoslovenský a Východoslovenský centralizačný región.
Najvýznamnejšou komunikačnou bariérou na Slovensku je Karpatská horská (Stredoslovenská) bariéra, ktorá Slovensko delí na severnú a južnú časť. Dosahuje výšku 1000 – 2000 m, začína pri Trenčíne ďalej pokračuje pohoriami Strážovské vrchy, Žiar, Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Nízke Tatry, Volovské vrchy a končí v pohorí Čierna Hora. Spojnicami medzi severom a západom sú len niektoré priesmyky a železničné tuneli.
Táto bariéra zároveň aj rozdeľuje územie medzi centralizačnými regiónmi na 2 ďalšie regióny, ktorú navzájom izolované. V týchto regiónoch sú ekonomicky, sídelne a komunikačne najcennejšie vnútrohorské kotliny (predstavujú 14 % rozlohy, žije v nich 1/3 obyv.). Sú jadrovými priestormi 2 celkov predelených klenbou slovenských Karpát. Z nich najdôležitejšie sú dlhé, široké medzihorské kotlinové priestory (koridory) v Z-V smere.
Severoslovenský koridorový región tvoria Považské podolie, Žilinská a Turčianska kotlina, ďalej Podtatranská a Hornádska kotlina. V Podtatranskej kotline leží na hlavnom slovenskom rozvodí tzv. Štrbský prah (900m n.m.), ktorý je najvyšším miestom celého severného koridoru.
Južne od Stredoslovenskej bariéry sa tiahne 120 km dlhá a 25 km široká Juhoslovenská kotlina, ktorá má lepšie predpoklady spájať centralizačné regióny (menšia vzdialenosť – 220 km, severom – 297 km), pretože hlavné slovenské rozvodie sa nachádza na rozhraní Lučenskej a Rimavskej kotliny len vo výške 300 m n.m. (menší výškový rozdiel) a najvyšším miestom na tejto trase je priesmyk Soroška (400 m n.m.). Takisto má táto kotlina aj vyšší primárny potenciál pre hospodárstvo a osídlenie ako na severe, pretože je tu priaznivejšia klíma a pôdy.
Juhoslovenská kotlina tvorí teda jadro Juhoslovenského koridorového regiónu. V tomto regióne môžeme identifikovať, ale aj druhú os, a to Pohronskú dolinu, ktorá je však užšia, má horší potenciál a tiež slepý koniec (nadväzuje iba na slabo komunikačne prepojenú dolinu Hnilca). Severný koridorový región má iba jednu os.
Regionalizácia priemyslu podľa Mládka (1990)
Typické znaky priemyselného regiónu sú:
- majú určitú bázu priemyselného rozvoja – surovinové, energetické zdroje, pracovná sila, investori, tradícia
- existuje v nich určitá koncentrácia priemyslu a sformovaná je určitá rozmanitosť odvetvovej štruktúry
- vybudované sú väzby rozličného typu
Priemyselný región
Priemyselný región je viac-menej homogénny, v jadre má 1 alebo viac centier. Homogénnosť vytvárajú priemyselné aktivity, prírodné podmienky (kotliny, povodia, horské územia, ložiská nerastov), dopravné spojenia a historicky priemyselné územie. Je formovaný interakciami výrobných, nevýrobných aktivít a prírodnými podmienkami územia, čo v konečnom dôsledku vedie k delenie priemyselných regiónov (sú teda kritériami).
Autor celkovo vyčlenil 17 priemyselných regiónov, ktoré obsahujú 4 – 27 priemyselných centier (priemerne 10) a sú to tieto regióny:
Bratislavský, Záhorský, Dolnopovažský, Stredopovažský, Hornopovažský, Hornonitriansky, Dolnonitriansky, Dolnopohronský, Stredopohronský, Hornopohronský, Lučenecký, Gemerský, Spišský, Šarišský, Košický, Michalovský, Humenský
Zohľadnené sú v nich hrubý obrat, počet pracovníkov, základné prostriedky. Špecializácia odvetví v regiónoch (územná deľba práce) je základnou časťou regionálnych výrobných komplexov.
Priemyselný makroregión
Pri hlbšom štúdiu priemyselných regiónov ich máme možnosť zjednocovať do väčších teritoriálnych útvarov – priemyselných makroregiónov. Tieto nie sú uzavreté a so susednými viac či menej spolupracujú. Pri zjednocovaní zohľadňujeme vlastnosti priemyselnej štruktúry a ich vzájomné existujúce alebo potenciálne vzťahy prípadne aj iné geografické informácie. V prípade Západného a Stredného Slovenska to môžu byť napr. orografické pomery, na Spiši a Gemeri zase podobná dynamika vývoja priemyslu (najprv ťažby rúd neskôr ťažba magnezitu, drevospracovanie, strojárstvo.
Na základe týchto kritérií bolo zjednotených 7 priemyselných makroregiónov:
Bratislavský, Považie, Ponitrie, Pohronie, Lučensko-Gemersko-Spišský, Košicko-Prešovský, Zemplínsky
Funkčné mestské regióny v sídelnom systéme Slovenska
Autorom tohto členenia je prof. Bezák, ktorý toto členenie publikoval v roku 1990. Funkčné mestské regióny (FMR) boli vytvorené na základe sčítania obyvateľstva z roku 1980. FMR je špecifickým typom regiónu, ktorý je vyhraničený na základe priestorových interakcií medzi mestom a jeho okolím. Jadro určitého regiónu môže predstavovať 1 alebo viac centier. Zázemie má s jadrom väzby rôznej intenzity, ktorá je priamo závislá od vzdialenosti od jadra. Sú to predovšetkým väzby týkajúce sa denného cyklu života obyvateľov regiónu ako dochádzka za prácou, vzdelaním, službami, rekreáciou, sociálnymi kontaktmi. Tieto regióny sa vyhraničujú tzv. funkčnou regionalizáciou, pri ktorej sa hľadá územie, v ktorom sú vnútorné väzby maximálne a medziregionálne minimálne.
Výsledkom bolo vyhraničenie 63 funkčných mestských regiónov, ktoré mali maximálne vnútorné väzby. Najväčšiu sféru vplyvu mali veľké mestá nad 50 000 obyvateľov. Najmenšiu sféru vplyvu malo mesto Kolárovo (iba 1 obec). Niektoré mestá nemali žiadnu sféru vplyvu – Svätý Jur, Nová Dubnica, Stupava, Tvrdošín, Veľký Šariš.
Dá sa povedať, že funkčné mestské regióny čiastočne zodpovedali administratívnemu členeniu Slovenska z roku 1996 na úrovni okresov až na niektoré odlišnosti. Bratislava mala oveľa väčšie zázemie dokonca aj ako súčasný Bratislavský kraj.
Z niektorých funkčných mestských regiónov neboli vytvorené okresy, aj keď by to bolo potrebné – Štúrovo, Šahy, Kráľovský Chlmec.
Iné regionálne členenia Slovenska
Pomerne dôležitá je aj napríklad regionalizácia Slovenska na klimatické oblasti (Lapin, Faško, Melo, Šťastný, Tomlain, 2002), ktorá Slovensko delí na 3 klimatické oblasti: teplú, mierne teplú a chladnú. Tie sa ešte na základe rôznej hodnoty Končekovho indexu zavlaženia a teplôt v januári alebo júli delia na okrsky.
Jedna z najkomplexnejších regionálnych typizácií vo fyzickej geografii v súčasnosti je mapa typov abiotických komplexov (Miklós, Kočická, Kočický, 2002). V nej sú vyčlenené určité krajinné typy na základe kvartérneho pokryvu, pôdnych typov, typov reliéfu a klimatických oblastí a okrskov.
V oblasti demogeografie je príklad typizácie Demografická regionalizácia (Mládek, 2002). V tomto diele sú na základe hodnôt prirodzeného prírastku alebo úbytku vytvorené 4 typy charakteristík populácie: regresívny, prechodný A, prechodný B, progresívny.
Zaujímavým členením SR je podľa regiónov a centier cestovného ruchu (CR) (Mariot, 2002). Kde sa kombinuje aj typizácia s individuálnou regionalizáciou. Typy regiónov sú vytvorené na základe významnosti regiónu v oblasti CR: medzinárodný, celoštátny, regionálny, nehodnotené regióny. Regióny CR sú pomenované buď podľa historických oblastí, miest, pohorí alebo riek.