Od príchodu Rómov do Európy prešlo už takmer tisíc rokov. Stále však nemožno hovoriť o ich integrácii medzi európske národy a ani o splynutí s nimi. A to aj napriek tomu, že prvé asimilačné pokusy prebehli už za panovania Márie Terézie. Kto vlastne sú títo „neskrotní“? Odkiaľ a prečo prišli na európske územie? Po oboznámení sa s ich históriou som si uvedomil samozrejmosť ich súčasného spoločenského statusu. Kauzalitu nemožno obísť. Ak teda súčasnú socio-ekonomickú situáciu rómskej menšiny považujeme za vážnu, je nepochybne dôležité prijímať opatrenia, ktoré zabránia jej vyhroteniu v budúcnosti.
Slovenská republika patrí medzi krajiny s najväčším podielom rómskej menšiny a to nielen v EÚ ale v Európe vôbec. Vzťahy medzi majoritnou a rómskou populáciou nie sú ani zďaleka také, aké by v modernej demokracii určite byť mali. Pri hľadaní koreňov vzájomného odcudzenia som sa stretol s nesprávnym prístupom na oboch stranách. Mojou úlohou nie je hodnotiť, kto spravil chýb viac (čo navyše ani nepokladám za dôležité). Podstatné je zabrániť tomu, aby sa tieto chyby opakovali.
Vo tomto príspevku by som chcel vytvoriť komplexný náhľad na danú problematiku. Dopracovať sa pomocou historického kontextu k súčasnej situácii a sprostredkovať vhodné možnosti jej riešenia.
Vymedzenie územia
V historickej časti budeme sledovať pravlasť Rómov t.j. Indiu. Z nej postúpime krajinami Blízkeho východu až na územie Európy, ktoré sa stalo konečnou zastávkou Rómov ako kočovníkov. Špeciálne by som sa však zameral na územie Slovenska, ktoré patrí do zvlášť vyčleneného európskeho celku s relatívne vysokou koncentráciou Rómov. Ostatné krajiny spadajúce do tohto priestoru (podľa odborných odhadov viac ako 2 % podiel z celkového počtu obyvateľov) sú: Macedónsko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko, Srbsko a Čierna Hora, Česká republika a Albánsko [4].
Materiál a metódy
Prácu som vyhotovil kompilačnou metódou. Následnou komparáciou a syntézou jednotlivých zdrojov som sa snažil vytvoriť si čo najobjektívnejší obraz o problematike. Po kabinetnom spracovaní materiálov nasledoval terénny výskum. V ňom som absolvoval interview s riaditeľom Nadácie Milana Šimečku, ktorej členovia vykonávajú aktivity priamo v rómskych osadách.
Aby však aktivisti mohli pracovať skutočne efektívne, je nevyhnutné zabezpečiť ich legislatívnu podporu. O tom, aké kroky sa chystá v tomto smere vykonať NDI (National Democratic Institute) som sa porozprával s riaditeľkou tohto programu pre Slovenskú republiku.
Výsledky a diskusia
Najstaršia domnienka o pôvode Rómov pokladá za pravlasť ich pôvodu Egypt. Toto nedorozumenie vyplynulo zo záznamov cestovateľov prechádzajúcich v druhej polovici 15. storočia cez prístav Methoné na juhozápade Peloponézu. Tieto zmienky sa týkajú pahorku s názvom Gype, resp. Malý Egypt (to dalo základ ich pomenovaniu ako Gypsies, od Egyptions) [1].
Predkovia Rómov však pravdepodobne patrili k skupine Dómov, ktorí žili indických štátoch Bihár, Pandžáb a Radžastán. V ich jadre ide o potomkov stredoindického obyvateľstva. Poznali najrozličnejšie remeslá, žili nomádnym spôsobom života a živili sa darmi okolitej prírody. Silnejšie a vyspelejšie kmene im postupne začali tento spôsob života znemožňovať a ďalším vývojom ich začali včleňovať do najnižšej kasty. Veľká časť z tejto skupiny sa postupne usadzovala, avšak zvyšná časť prechádzala z miesta na miesto. Čiastočne nebola na usadlý spôsob života zvyknutá a čiastočne hľadala znesiteľnejšie, voľnejšie podmienky života. K takýmto vnútorným podmienkam pohybu sa pridávali aj vonkajšie, a to vojnové vpády (najmä turecké invázie a šírenie islamu), epidémie, hladomory a pod. Predpokladaný termín odchodu Rómov z Indie sa kladie do 9. až 11. storočia [2].
Rómovia prechádzali na európske územie v niekoľkých etapách. Rozbor rómskeho jazyka ukázal, ktorými cestami sa jednotlivé skupiny uberali. Každý národ, ktorého územím prechádzali, v ich jazykovom fonde totiž zanechal stopy. Dlhší čas sa zdržali v Perzii, Arménsku a Grécku, kadiaľ prechádzala časť Rómov prichádzajúcich cez Balkán. Druhá časť postupovala cez Sýriu, Egypt a severnú Afriku do Španielska [2].
O ich prenikaní do európskej časti Byzancie nemáme žiadne správy. Za prvú známu zmienku o Rómoch v Európe sa považuje zápis mnícha na vrchu Athos (Grécko) z r. 1068. V priebehu 12. až 13. st. postupovali z Balkánu pozdĺž Dunaja do strednej Európy. Na Slovensku sa prvýkrát písomne spomínajú v r. 1322. Jednotlivé kočujúce skupiny prechádzali juhovýchodným Slovenskom ďalej do českých krajín a západnej Európy. Predstavovali sa ako pútnici z Malého Egypta, ktorí ako kajúcni hriešnici musia putovať po svete. Obyvateľstvo ich legendám spočiatku verilo a prijímalo ich pohostinne. Rôzni šľachtici, panovníci i pápež im vydávali ochranné listiny. Hlavným dôvodom, prečo sa im spočiatku všade dostávalo priateľského prijatia a podpory, bola úloha kajúcnikov, ktorú na seba pred kresťanským svetom vzali. Nakoľko v západnej Európe bola remeselná výroba organizovaná v cechoch, rómski remeselníci sa nedokázali a ani nemohli presadiť. Hlavným zdrojom príjmov sa teda stali dary obyvateľstva a príjmy z veštenia, tancov a podobnej činnosti. A keď o tieto prestalo obyvateľstvo javiť záujem, začali sa uchylovať aj ku krádežiam.
Od polovice 15. storočia sa vzťah európskeho obyvateľstva k Rómom začal meniť. Jedným z podnetov, ktorý poznačil zmenu postojov, bola ich exkomunikácia z cirkvi parížskym arcibiskupom v r. 1427. Dôvody vylúčenia spočívali v porušovaní kresťanskej morálky: nedodržiavanie pôstov, veštenia, hádania z ruky a drobných krádeží [5]. Okrem toho boli Rómovia obviňovaní z vyzvedačskej činnosti počas tureckej expanzie do Európy. Pôvodná pohostinnosť sa menila na nedôveru a postupne prechádzala v otvorenú nenávisť. Pre Rómov sa začalo kruté obdobie prenasledovania. Európske krajiny ich postavili mimo zákon, odvšadiaľ boli vyháňaní. Zákony a nariadenia jednotlivých krajín boli takmer všade rovnaké. Rómov, ktorí neopustili krajinu, najskôr palicovali, pri druhom dolapení im mrzačili telo. Ak ich dolapili tretíkrát, čakala ich smrť obesením, upálením alebo utopením. Vražda Róma sa nepovažovala za zločin, čo viedlo k ich masovému vyvražďovaniu. Takéto praktiky boli uplatňované až do polovice 18. storočia [1, 5]. Ako sa však neskôr dozvieme, neznamenal tento zlom ani zďaleka koniec prenasledovania Rómov.
Náznaky pozitívnych zmien nastali až s nariadeniami Márie Terézie, ktoré boli zamerané na asimiláciu Rómov. Zámerom týchto opatrení z r. 1761 a 1773 bolo vytvoriť z kočovníkov roľníkov. Mala im byť pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno a namiesto „Cigánmi“ mali byť nazývaný „novosedliakmi“. Jozef II, pokračujúc v opatreniach, kládol dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a zlepšenie hygienických podmienok. Nesmeli však používať vlastný odev, vlastný jazyk, nesmeli uzatvárať sobáše a deti z takýchto manželstiev im boli odnímané a dávané na výchovu sedliakom. Tieto nariadenia sa stali vzorom pre riešenie prístupu k Rómom aj v ďalších európskych krajinách. Napriek tomu, že šlo o kvalitatívny posun, v skutočnosti to boli len odlišné formy represie.
V bývalých kniežatstvách, Moldavsku a Valašsku sa Rómovia zaoberali prevažne remeslami. Postupom času sa však dostávali do područia feudálov ako ich otroci. Správy o „cigánskych otrokoch“ v Rumunsku sú už zo 14. storočia. Prakticky sa ich situácia nelíšila od postavenia otrokov v klasických otrokárskych štátoch a trvala až do druhej polovice 19. storočia.
Tým najtragickejším obdobím v rómskej histórii bola celkom určite druhá svetová vojna. Napriek tomu, že Rómovia patria do Indoeurópskej rasy, boli podľa rasistických zákonov nacistického Nemecka považovaní za menejcenných. Na území celého hitlerovského Nemecka boli zriaďované pracovné tábory, do ktorých boli sústreďované celé rómske rodiny. Z týchto táborov boli potom ďalej deportované do koncentračných táborov. Do Osvienčimu sústreďovali Rómov z Nemecka, Čiech a Moravy, Poľska, Francúzska, Holandska, Belgicka, Chorvátska, Maďarska, Litvy, Nórska a Ruska. Rómskemu koncentračnému táboru v Osvienčime II. - Brzezinke predchádzalo masové vyvražďovanie Rómov v Poľsku, na Kryme a na Ukrajine. Do Čiech sa ich z koncentračných táborov vrátilo len 583. Zo Slovenska neboli Rómovia transportovaní do koncentračných táborov. Boli však v mnohých ohľadoch obmedzovaní. Mali zákaz vstupovať do verejných priestorov a parkov, do miest a obcí smeli vstúpiť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou v septembri 1944 nastali na mnohých miestach masové popravy rómskeho obyvateľstva. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo tristo tisíc európskych Rómov.
Po skončení druhej svetovej vojny nastalo významné presídľovanie Rómov zo Slovenska do českých krajín. Realizovalo sa v niekoľkých vlnách. Prebiehalo tak pod nátlakom, ako aj z vôle samotných Rómov. Štátne orgány odmietli k Rómom pristupovať ako k osobitnej národnosti. Domnievali sa, že svoju zaostalosť môžu Rómovia prekonať iba tak, že sa vzdajú svojho doterajšieho života a čo najviac sa prispôsobia väčšinovému obyvateľstvu. Aj dobré mienené zámery boli presadzované neodborne, necitlivo, viac – menej násilím. Ako príklad možno uviesť usadzovanie kočovných – olašských Rómov. Vtedajší politici dospeli k názoru, že bývanie je lepšie ako kočovanie. V r. 1958 bol prijatý zákon, na základe ktorého ich vo februári nasledujúceho roka „usadili“ tak, že im pobrali kone a kolesá od vozov. Na druhej strane je ale treba podotknúť, že pohyb kočovných skupín ohrozoval ostatné obyvateľstvo poškodzovaním majetku, nelegálnymi spôsobmi obživy, nejestvovali možnosti ich kontroly, absentovala ich evidencia a vybavenosť príslušnými dokladmi, nedodržiavali ohlasovaciu povinnosť, znemožňovali podchytiť a vzdelávať svoje deti. 13 – 14 ročné deti nikdy nechodili do školy.
Nebolo možné u kočovných Rómov aplikovať školský zákon a vymáhať stanovené sankcie. Stali sa prenášačmi mnohých infekčných ochorení nielen u ľudí, pričom marili možnosti vykonania účinných zdravotníckych opatrení. Premyslene unikali pred trestnými postihmi za páchanú trestnú činnosť, vyvolávali odpor pre konzumovanie uhynutých zvierat a pod. [3]. Neodborne sa postupovalo aj pri „riešení“ bývania Rómov. Do nových panelových bytoviek sťahovali zaostalé rómske rodiny. Zo dňa na deň sa takto realizoval prechod na úplne iný spôsob života. Vládne orgány sa nesnažili spoznávať Rómov, ich názory a predstavy o živote, ale vnucovali im to, čo sami považovali za dobré [5].
Po politických zmenách v r. 1989 boli Rómovia na Slovensku zrovnoprávnení s ostatnými etnickými minoritami. Zároveň sa však nepremyslene a bez adekvátnej inštitucionálnej náhrady zrušila sieť okresných komisií pre riešenie cigánskej otázky a sieť terénnych pracovníkov – kurátorov, ktorí zabezpečovali komunikáciu medzi štátnou správou a rómskymi obyvateľmi. Uvoľnenie možností aktivizácie rómskej menšiny vyústilo do vzniku mnohých politických a kultúrnych subjektov. Vláda zvolená v r. 1998 zriadila sekretariát splnomocnenca vlády SR na riešenie problémov rómskej menšiny a v roku 1999 bol ustanovený aj splnomocnenec vlády. Vláda kladie dôraz na rozvoj mimovládnej multikultúrnej spoločnosti a zmenu pohľadu majoritnej spoločnosti na Rómov [6]. Z monitorovania prístupového procesu Slovenska do EÚ však vyplývalo, že koordinácia aktivít jednotlivých ministerstiev bola v tomto ohľade stále slabá. Ako dôvod sa uvádzala neexistencia mechanizmov, ktoré by požadovali ich aktívnu participáciu. Vo vyhodnocovaní programov ochrany národnostných menšín podávala vláda SR len popisné správy. Slovensku bola vytýkaná absencia orgánov vyhodnocujúcich efektivitu týchto programov [7].
Pri sčítaní ľudu v r. 1991 mali občania SR možnosť prvý krát po šesťdesiatich rokoch prihlásiť sa k rómskej národnosti. Túto možnosť využilo len necelých 76 tisíc Rómov, v roku 2001 necelých 90 tisíc. Príčin, prečo sa Rómovia nehlásia k rómskej národnosti je viacero. Od nedostatočne rozvinutého etnického povedomia, až po obavy z postihu a diskriminácie [8]. Podľa odborných odhadov sa počet Rómov žijúcich na území Slovenska v súčasnosti pohybuje v rozmedzí 320 – 400 tisíc [6]. Je pozoruhodné, že pri takomto počte nie je ani jedno kreslo v parlamente obsadené rómskym poslancom. Z výskumu politickej participácie, ktorý na jar 2004 uskutočnila NDI vyplýva, že Rómovia na Slovensku nemajú pocit, že na celoštátnej úrovni pôsobí niekto, kto by ich významným spôsobom zastupoval [10]. Kombinácia neochoty majority prizvať k riešeniam negatívnych fenoménov rómskej menšiny samotných Rómov a neexistencia reálnej rómskej reprezentácie vytvárajú stav, v ktorom je veľmi obtiažne posunúť tento problém o krok vpred. Rómska téma teda ostáva na začiatku 21. storočia pre Slovensko jednou z najväčších výziev do budúcnosti. Majorita si však túto výzvu nie vždy plne uvedomuje a politické elity na ňu často nereflektujú. A ľudia, ktorí sú schopní vynútiť si riešenia, sú stále zastúpení v kriticky malom počte [9].
Záver
Vo svojom príspevku som chcel na historickom pozadí poukázať na hlbokú zakorenenosť predsudkov. Tieto stereotypy sú veľkou brzdou v tvorbe spoločného dialógu, ktorý je jediným perspektívnym riešením tejto problematiky. Zo strany rómskeho obyvateľstva je veľmi dôležitá politická participácia a to nielen na komunálnej úrovni. Rozdrobenosť rómskej politickej reprezentácie nie je spôsobená len etnickou heterogenitou, ale aj krízou rómskej identity. A práve za tú nesieme zodpovednosť aj my. Dejiny plné perzekúcií a násilnej asimilácie sa nepochybne podpísali pod takmer úplné vykorenenie rómskej kultúry, s ktorou je národná identita nepochybne silne spätá.
Veľkým krokom vpred je účasť rómskych reprezentantov na politickom živote celého národa. Rómovia sa zatiaľ pokúšali dostať do parlamentu vytvorením vlastných politických strán. Ich vnútorná nejednotnosť a vzájomné nesváry ich však odsúdili na neúspech. Je to pravdepodobne uprednostňovanie osobných záujmov pred potrebami komunity, čo bráni vzájomnej dohode a celkovému napredovaniu.
Za perspektívny považujem program NDI, ktorého cieľom je zvýšiť počet volených rómskych zástupcov na lokálnej, regionálnej a národnej úrovni a súčasne zlepšiť spoluprácu a komunikáciu medzi majoritnými stranami a rómskymi zástupcami. Od apríla 2006 začína ďalšiu sériu tréningov zameraných na rozvoj politických zručností pre rómskych politických aktivistov, kandidátov na verejné funkcie, a komunitných lídrov.