Francúzska revolúcia stala sa prototypom všetkých budúcich revolúcií. Znamenala výraznú zmenu v spoločnosti. Nespokojnosť francúzskeho obyvateľstva sa stupňovala. Pri zámienke vypuknutie revolúcie sa pomaly u ľudí začala prebúdzať eúfória. Všetci mali túžbu robiť niečo dobré. V tom čase sa k moci sa dostali radikáli, ktorí chceli vybudovať nový krajší svet, no jedinú cestu vydeli v zbúraní toho starého.
Pri ideologických stretoch existujú vždy dva extrémy (konzervativci a radikáli) a veľká masa uprostred (bahno), ktorá vyčkáva ako sa situácia vyvrbí, čiže kým radikáli vraždili konzervativcov, nečinne sa prizerali, ale akonáhle sa radikáli pokúsili zasiahnúť aj v radoch bahna, postavili sa na odpor a zvrhli radikálov. Na trón sa im najlepšie hodil konzervatívec, ktorý ale nie je až tak zástancom starých myšlienok - Napoleón.
Ako to už v živote býva, revolúcia vždy požrie svoje vlastné deti. Táto revolúcia by nemala až taký význam, keby sa nerozšírila za hranice Francúzska, ako export nových myšlienok, ktorých jediná cesta šírenia bola násilna cesta. Tieto myšlienky premenili feudálnu stavovskú spoločnosť na občiansku. Pred revolúciou sa obyvateľstvo delilo medzi aristokraciu (šľachta), cirkev a tretí stav (mešťania a sedliaci - poddaný) - s príchodom revolúcie bolo toto delenie zrušené.
Po revolúcii bolo všetko obyvateľstvo považované za občanov, čo umožnilo rozmach Francúzska v dôsledku uvoľnenia ľudského potenciálu. Občania sa stali aj vojakmi, už to neboli žoldnieri, ktorí chránili štát. Otvorili sa tiež nové možnosti podnikania: staré obmedzenia boli zrušené a nastala doba ponuky a dopytu - vznikla skupina veľkopodnikateľov, ktorý zarobili na armáde, dodávkach potravín a iných aktivitách počas neistých rokov. Objavila sa tiež otázka čo s cirkevným majetkom? Na konci tohto obdobia túžili veľkopodnikatelia po poriadku, tieto zmeny nastali do roku 1795 a nastalo obdobie konsolidácie.
V tom období Napoleón dobil Taliansko a Francúzsko sa po dlhom čase dostalo k bohatej vojnovej koristi, z ktorej mohlo financovať rôzne aktivity no predovšetkým armádu. Neskôr dobil Nemecko a začal zakladať sesterské republiky, v priebehu 10 rokov dobil územie až po hranice Ruska a Turecka a týmto či už plánovane vykorenil starý systém. Francúzko dosadzovalo na dobyté územia vlastnú správu
Dôsledky expanzie:
- klady - zlikvidovanie feudálneho systému a prínos nových myšlienok
- zápory - vykorisťovanie dobytých území, ktoré boli spojené ekonomicky (fr. monopol)
Postupne vznikal novodobý nacionalizmus - vyvolal reakciu v okupovanom Nemecku a Taliansku. V Nemecku pred revolúciou nebolo cítenie spoločného nemeckého národa až po dobití Francúzskom sa objavila otázka Ku komu patríme? a uvedomenie svojej identity. Problémom bol však v tom, že politické hranice sa nezhodovali s etnickými. Začiatkom 19. storočia bol Napoleón porazený a otázka čo ďalej, pretože hranice boli veľa krát menené. Bol zorganizovaný Viedenský kongres, víťaznými stranami (Rusko, V. Británia, Rakúsko, Prusko), stretli sa všetci monarchovia Európskych monarchií a hľadal sa kompromisy o upravení hraníc Európy.
Bol priznatý princíp legitimity (dynastia a jej nárok na vládu). Hranice Francúzska sa vrátili do určitej podoby z minulosti. Najpálčivejší bol problém Nemecka, pretože pred revolúciou bolo 300 Nemeckých štátov a po revolúcii už len 39. Mocnosti sa pod vplyvom Rakúska dohodli, že Nemecko zostane rozdelené na štáty a vytvoril sa Nemecký spolok.
Taliani nedostali spoločný štát a naviac najvyspelejšia časť patrila Rakúsku. Poliaci taktiež stratili určitú časť svojho územia kvôli nesúhlasu Pruska a Rakúska a bolo vytvorené Poľské kráľovstvo, ktoré bolo pripojené k Rusku. Benelux skončil pod vládou Holandska. Nórsko bolo odobraté Dánsku a pripojené k Švédsku namiesto Fínska, ktoré už patrilo Rusku. Viedeňský kongres sa netýkal Balkánu pod vládou Turecka. Najviac pri delení získalo Rakúsko vďaka diplomacii Matternicha, ktorý sa menoval do čela vyjednávania a ziskal územia Talianska a časti Balkánu.
Mocnosti sa zaručili, že zabránia revolúciám a zmenám, ktoré by sa mohli šíriť - vznik Svätej aliancie Tento systém mal hneď od počiatku kritikov najmä Veľkú Britániu, ktorá chcela za každú cenu udržať rovnováhu v Európe. Angličania si zabezpečili nadvládu na mori - získali ostrovy Malta, Helgoland, Gibraltár, západogrécke ostrovy.