Postsovietsku Strednú Áziu tvorí 5 štátov: Kazachstan, Turkmenistan, Uzbekistan, Kyrgyzstan a Tadžikistan. V roku 1991 vyhlásili všetky štáty nezávislosť. Následne okrem Turkmenistanu sa stali členmi Spoločenstva nezávislých štátov, napriek tomu sa každý štát vybral svojou cestou vývoja. Tento región je málokedy centrom záujmu hlavného spravodajstva. Zostáva v tieni susedných krajín, z ktorých najväčšiu pozornosť v posledných obdobiach pútal hlavne Afganistan, pomerne menej už susedia ako Irán, Rusko a Čína. Za zmienku stoja také udalosti ako farebná revolúcia v Kyrgyzstane, úmrtie doživotného prezidenta Saparmurata Nijazova v Turkmenistane, nepokoje vo Ferganskej kotline, občianska vojna v Tadžikistane a posledné voľby v Kazachstane.
Rozpad Sovietskeho Zväzu v roku 1991 spôsobil v strednej Ázií politické vákuum. Autoritárske, no slabé novovzniknuté štáty boli stále považované za sféru vplyvu Ruska. No Rusko bolo už len jedným z mnohých súperov bojujúcich o vplyv v tomto regióne. Do roku 1996 aj Mongolsko presadzovalo svoju nezávislosť na Rusku.
Geostratég a poradca Národnej bezpečnosti Spojených štátov Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe Veľká Šachovnica z roku 1997 analyzoval situáciu v strednej Ázií. O postsovietskom priestore sa vyjadril ako o „čiernej diere“ a o postsovietskej strednej Ázií ako o Euroázijskom Balkáne. Oblasť je etnickým kotlom, náchylným ku konfliktom a nestabilite. Bez národného povedomia identity, skôr ako zmätku historických vplyvov, kmeňových a klanových konfliktov a náboženského zápalu. Novými hráčmi s veľkým vplyvom v regióne sú už aj Turecko, Irán, Čína, India a Pakistan a USA.
Kazachstan
V marci 1990 sa v krajine konali prvé všeľudové voľby od roku 1925. Víťazmi boli prevažne predstavitelia už existujúcich politických elít, ktorí boli lojálni Nazarbajevovi a aparátu Komunistickej strany. V júni 1990 Moskva formálne vyhlásila nezávislosť vlády v Kazachstane. Tento akt spôsobil nepokoje medzi dvoma najväčšími etnickými skupinami v krajine, medzi Kazachmi a Rusmi. Od polovice augusta 1990 začali kazašskí aj ruskí nacionalosti demonštrovať okolo budovy kazažského parlamentu. Ich cieľom bolo ovplyvniť záverečné vyhlásenie nezávislosti, o ktorom sa práve rokovalo vo vnútri budovy. Vyhlásenie bolo prijaté v októbri 1990.
Nazarbajev bol vyhlásený za predsedu vlády a následne za prezidenta novej republiky. Na rozdiel od iných hláv štátov v ostatných postsovietskych krajinách, Nazarbajev bol veľmi naklonený spojenectvu s Ruskom. Ekonomiky bývalých štátov ZSSR považoval za príliš previazané, aby mohli prežiť separáciu. Zároveň však tvrdo bojoval o kontrolu nad obrovskými prírodnými zdrojmi a priemyselným potenciálom v krajine. Gorbačov totiž ešte pred rokom 1990 uzavrel dohodu s americkou spoločnosťou Chevron o využívaní kazašských ropných polí bez vedomia Nazarbajeva. Napriek tomu Nazarbajev neprestal Gorbačova podporovať, najmä keď šlo o podpísanie spojeneckej zmluvy SNŠ, ktorú Gorbačov predložil na podpis bývalým republikám ako posledný pokus o zachovanie únie. Hoci zmluva nebola nikdy podpísaná, Nazarbajev trval na spojenectve s Ruskom, prevažne kvôli presvedčeniu, že nezávislosť by bola pre krajinu ekonomickou samovraždou. Akokoľvek, 16. decembra 1991 sa Kazachstan stal poslednou krajinou, ktorá vyhlásila nezávislosť od Ruska.
17. augusta 2007 sa konali voľby do dolnej komory parlamentu. Zvíťazila v nich pro-vládna strana Nur-Otan pod vedením súčasného prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Jeho strana získala 88 % hlasov. Ako jediná prekročila prah 7 percent. Ostatné strany sa do parlamentu nedostali. V roku 2005 prebehli aj prezidentské voľby. V nich získal vládnuci prezident až 90 % hlasov. OBSE vyhlásila, že voľby nespĺňajú medzinárodný štandard, aj keď zaznamenala pokrok. V roku 2005 Nazarbajev vyslovil myšlienku Stredoázijskej únie, v ktorej by boli štáty Kazachstan, Uzbekistan a Kyrgyzstan. Možnosť pripojiť sa dostali aj zvyšné dve krajiny. Ako dôvod uviedol spoločné kultúrne dedičstvo, jazyk, ekonomické záujmy a zároveň aj strach pred príchodom ďalšej superveľmoci, ktorá by ich ovládala. Jeho zámer sa mu zatiaľ nepodarilo naplniť ani v základoch.
V súčasnosti sa Kazachstan zameriava na využívanie a ťažbu svojho bohatého nerastného bohatstva, ktoré predstavuje hlavný zdroj príjmov. Medzi dôležité problémy patrí aj posilnenie národnej identity, rozvoj ekonomiky so zameraním na iné ako ťažobné odvetvia a rozvoj dobrých susedských vzťahov. Perspektíva ďalšieho vývoja je sľubná, avšak z dlhodobého hľadiska otázna. Autokratická vláda Nazarbajeva nemusí byť vždy v rozpore s ekonomickým rozvojom. Vláda pevnej ruky a drvivá väčšina oboch komôr parlamentu podriadená jednému človeku sa napriek dieram v demokracii ukazuje ako efektívna. Paradoxne táto nie celkom demokratická krajina bude v roku 2009 predsedať OBSE, čo je proti zmyslu a v rozpore s demokratickými princípmi organizácie.
Uzbekistan
Uzbekistan je jedna z najizolovanejších krajín sveta. Je druhým najväčším vývozcom bavlny na svete. Informácií je o nej málo. To však vyhovuje autoritatívnemu prezidentovi Islamovi Karimovovi. Od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991 to bol policajný štát. Krajina však nie je úplne uzavretá pred svetom. Mestá ležiace na Hodvábnej ceste Samarkand a Buchara sú pre zvyšný svet veľmi dôležité, hlavne pre moslimov. Medzi súčasné problémy patrí ohrozenie islamským terorizmom, ekonomická stagnácia, obmedzovanie ľudských práv a demokracie.
Uzbekistan vyhlásil nezávislosť 31. augusta 1991. Vo voľbách v decembri 1990 bol s väčšinou hlasov 88 % vyhlásený za prezidenta bývalý najvyšší tajomník komunistickej strany, Islam Karimov. Podľa medzinárodných pozorovateľov voľby však boli zmanipulované. Po vyhlásení neávislosti Karimov podporoval nacionalistické hnutia a 80 % Rusov, asi 2 milióny ľudí, z Uzbekistanu utieklo.
Aktivity moslimských aktivistov z iných moslimských krajín prispeli k popularizácií radikálnej interpretácie islamu. Vo februári 1999 Taškentom otriasli bombové výbuchy a Karimov ledva unikol atentátu. Vláda z tohto pokusu obviňovala Islamské hnutie Uzbekistanu. Tisícky ľudí bolo uväznených. V auguste 2000 sa militantné skupiny pokúsili o útok na Uzbekistan z kirgyzského územia. Na juhu krajiny bolo tiež veľa zbraní a násilia.
V marci roku 2004 krajinou otriasli ďaľšie útoky spáchané medzinárodnou teroristickou sieťou. Výbuch v centre Buchary zabil 10 ľudí. Násilie vyvrcholilo 29. marca, keď dve ženy umiestnili dve bomby na trhu v Taškente, pričom zabili 2 ľudí a 20 ich zranilo. Išlo o prvé samovražedné útoky v krajine. V ten istý deň boli zastrelení traja policajti. Továreň v Buchare hlásila 10 mŕtvych. Polícia zahájila odvetnú akciu.
Prezident Karimov tvrdil že za útokmi stáli členovia zakázanej radikálnej strany Za slobodu, hoci strana zodpovednosť za útoku poprela. V roku 2004 bol z krajiny vykázaný britský veľvyslanec Craig Murray, ktorý hovoril o porušovaní ľudských práv zo strany režimu. 30. júla 2004 teroristi zaútočili na ambasády USA a Izreala v Taškente, pričom zabili 3 ľudí. K útoku sa prihlásil Džihád na web stránke Al-Kájdy. Dôvodom mala byť podpora Uzbekistanu Spojeným štátom vo vojne proti terorizmu.
Bezohľadnosť a brutalita prezidenta sa stala celosvetovo známou v roku 2005. Potlačenie protestu proti uväzneniu 23 podnikateľov v meste Andižon vo Ferganskej kotline sa zmenilo na krvavý kúpeľ. Členovia málo známeho islamského hnutia sa vlámali do väzenia a oslobodili väzňov. Bezpečnostné sily zabili vyše 750 ľudí počas protestov na hlavnom námestí. Uzbecké úrady to však vysvetľujú ako provokáciu teroristov. Karimov tak chcel zabrániť, aby sa horúčka farebných revolúcií z Ukrajiny a Gruzínska nedostali na jeho územie.
Turkmenistan
Turkmenistan je ďalšia z najizolovanejších krajín sveta. Turkmenistan získal nezávislosť 27. októbra roku 1991. Za prezidenta bol zvolený bývalý šéf komunistickej strany, Saparmurad Nijazov. Tento autokrat prijal meno Turkmenbaši (vodca Turkménov) a zaviedol kult osobnosti zachádzajúci až do absurdností. Pomenoval dni v týždni po členoch jeho rodiny a jeho vlastná filozoficko-historická kniha Ruhnama sa stala v školách základom vzdelania a podmienkou prijatia do akéhokoľvek zamestnania.
Značná časť štátnych príjmov išla na výstavbu jeho pomníkov. Opozičné strany boli zakázané a vláda kontroluje všetky informačné zdroje. V decembri 1999 bola štátna ústava doplnená o článok, ktorý Nijazova stavia do pozície doživotného prezidenta. Nijazov je hlavným zástancom ústavnej neutrality Turkmenistanu. Turkmenistan nie je členom žiadnej vojenskej aliancie a neprispieva ani pozorovacím zložkám Spojených národov. To v podstate znamená aj úplnu izoláciu krajiny od svetovej politiky.
Roku 2004 sa Nijazov stretol s bývalým kanadským premiérom Jeanom Chrétienom, aby prediskutovali zmluvu o ťažbe ropy pre kanadskú spoločnosť. V marci 2005 správy z tohto stretnutia vyvolali veľký rozruch v opozičných kruhoch v Kanade. Stretnutie pokazilo Chrétienovu povesť. V roku 2005 Nijazov vyhlásil, že jeho krajina zredukuje väzby na SNŠ. Západ prekvapil ďaľším vyhlásením, že do roku 2010 budú v krajine slobodné a spravodilivé voľby. Saparmurat Nijazov zomrel v decembri 2006.
Jeho nástupca Gurbangulij Berdymuchamedov je podobného štýlu, takže pravdepodobnosť zmeny politického systému je veľmi malá. Krajina má významné zásoby zemného plynu a snaží nájsť a vybudovať nové trasy plynovodov, aby sa zbavila ruského monopolu. V krajine sa nedodržujú princípy demokracie ani ľudské práva. Reálnu hrozbu predstavujú islamskí teroristi z okolitých krajín ale aj z domáceho prostredia, ktorí môžu využiť prípadnú nezvládnutú politickú reformu.
Kirgizstan
Kirgizstan je chudobná, hornatá a izolovaná krajina s hospodárstvom založeným na poľnohospodárstve. Rozpad Sovietskeho zväzu spôsobil stratu trhov. Politická situácia v Kirgyzstane roku 1990 bola odlišná od ostatných krajín regiónu. Významnú politickú moc nadobudlo Kirgizské demokratické hnutie a vo voľbách neočakávane vyhral Aksar Akajev, predseda Kirgizskej akadémie vied. Prezidentom sa stal v októbri 1990. V januári 1991 Akajev už nastolil novú vládu zloženú prevažne z mladých, reformne orientovaných politikov. Vo februári 1991 bol názov hlavného mesta Frunze opäť zmenený na tradičný Biškek.
Hoci tieto kroky viedli k samostatnosti, v celoštátnom referende sa 88 % ľudí vyslovilo kladne za zachovanie ZSSR ako za „obnovenú federáciu“. Hoci v Moskve boli snahy o zosadenie Akajeva, ten si svoju pozíciu udržal a krajina 31. augusta 1991 vyhlásila nezávislosť. V okróbri 1991 bola kirgyzština uzákonená za spisovný jazyk, Akajev vo voľbách získal 95 % hlasov a 21. decembra 1991 formálne podpísal o spolupráci vrámci SNŠ.
24. decembra 1995 bol Akajev znovuzvolený na ďaľšie 5-ročné obdobie s podporou 75 %, keď porazil dvoch opozičných kandidátov. Použil štátne zdroje a médiá pre svoju kampaň a traja kandidáti boli odpísaní z kandidátnej listiny tesne pred voľbami.
Po referende roku 1996 Akajev získal viac právomocí (napríklad rozpustiť parlament) a parlament sa stal konečne orgánom nezávislým na vládnej zložke. Dve kolá volieb roku 2000 boli medzinárodnými pozorovateľmi opäť považované za zmanipulované.
V marci 2005 v tejto krajine prepukla takzvaná Tulipánová revolúcia. Mala nadväzovať na revolúcie na Ukrajine a v Gruzínsku. Narozdiel od nich bola táto chaotickejšia a násilnejšia. Príčinou bolo údajné zmanipulovanie volieb vládou prezidenta Askara Akajeva. Protesty začali na juhu krajiny v mestách Džalalabad a Oš, neskôr aj v Biškeku. Voľby v Kirgizstane sa uskutočnili 27. februára a 13. marca 2005, ktoré napriek istým zlepšeniam v transparentnosti opäť nepotvrdili ich jednoznačnú objektivitu. V južných provinciách gradovali požiadavky na odstúpenie vlády. Protestujúci obsadili vládnu budovu a Akajev opustil krajinu. Najskôr sa vybral do susedného Kazachstanu a následne do Moskvy. Hoci spočiatku odmietal prijať myšlienku, že išlo o prevrat, 4. apríla odstúpil. Voľby sa vyhlásili za neplatné a prezidentom sa stal Kurmanbek Bakijev.
Súčasná politická stabilita je dlhodobo neudržateľná. Medzi súčasné problémy patrí rozvoj demokracie, privatizácia štátnych podnikov a stabilizácia medzietnických vzťahov.
Tadžikistan
Krátko po získaní nezávislosti vypukla v máji 1992 občianska vojna. Dôvodom bolo odobratie volebného práva v prezidentských voľbách skupinám v regióne Horný Badachšan. Proti vláde bojovali spoločne demokrati, reformisti a islamisti. Opozícia bola porazená a zostaviť novú vládu bol poverený Imomali Rachmonov. Vojna skončila v 1997. Výsledkom bojov bolo 50 až 100 000 mŕtvych, milión vnútorných utečencov a rozvrátené hospodárstvo.Víťazom prezidentských volieb v roku 2006, ktoré majú ďaleko od demokratických štandardov, sa stal znovu Imomali Rachmonov. Kritici boli umlčaní tým, že iba on dokáže zaistiť stabilitu a vďaka tomu má aj tichú podporu obyvateľstva. V posledných rokoch tu neboli žiadne väčšie nepokoje, ale krajina zostáva v ohrození nepokojov v susednom Afganistane.
Pramene:
- http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_Kazakhstan, 19.11.2006
- http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_Uzbekistan 19.11.2006
- http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_Turkmenistan, 19.11.2006
- http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_Kyrgyzstan, 19.11.2006
- http://en.wikipedia.org/wiki/Geostrategy_in_Central_Asia, 19.11.2006
- www.turkishweekly.net
- CIA – The World Factbook
- www.time.com/time/asia/2006/journey/uzbekistan.html - „Back in the USSR“
- www.economist.com/agenda