Zloženie dnešného rómskeho obyvateľstva v českých krajinách je dôsledkom jeho násilného vysťahovania najmä z oblastí východného Slovenska, keďže Rómovia boli po druhej svetovej vojne v Čechách takmer úplne vyhubení. Odhaduje sa, že sotva 600 predvojnových rómskych obyvateľov v Čechách a na Morave prežilo alebo ostalo na území republiky aj po druhej svetovej vojne.
Rómovia boli prinútení po násilnom presťahovaní tolerovať radikálne zmeny aj v takých základných veciach ako je bývanie, zabezpečovanie živobytia a trávenie voľného času. Úplne sa zmenil ich spôsob života, čo sa samozrejme muselo odraziť aj na ich súčasnej socio-ekonomickej situácii.
Podľa aktuálneho odhadu sa počet Rómov žijúcich v Českej republike pohybuje medzi 200 – 250 tisíc, čo je v porovnaní s údajmi zo štatistického sčítania v roku 2001 (11 746) výrazný rozdiel.
Rómovia sa v Čechách delia na štyri „vetvy“: slovenských Rómov (3/4 z celkového počtu), maďarských Rómov (menej ako 1/4 ), olašských Rómov (približne 30 tisíc) a Rómov-Sinti (len zopár rodín). Tieto štyri vetvy spolu nekomunikujú a neangažujú sa v záležitostiach tých ostatných. Stáva sa dokonca, že vzájomné vzťahy niektorých rómskych skupín sú ešte nevraživejšie a nepriateľskejšie ako ich vzťahy s nerómskou väčšinou. Hlavný prúd spoločnosti prehliada odlišnosti jednotlivých rómskych skupín, čo je častou príčinou neúspechu vzájomnej spolupráce. Má to nepriaznivý dopad na úspešnosť niektorých projektov napomáhajúcich rómskej menšine, vrátane riešenia základných problémov (zamestnanosť, ubytovanie, dochádzka detí do škôl atď.).
Tak ako v iných postkomunistických krajinách aj v Čechách sa celková situácia po zmenách začiatkom začiatkom 90.-tych rokov významne dotkla najmä Rómov. Miera ich nezamestnanosti sa najmä v dôsledku nízkej kvalifikácie rapídne zvýšila a s ňou aj úplná závislosť od štátom poskytovanej podpory.
Takmer všetky rómske deti prestali chodiť do materskej školy (keď prestala byť dotovaná štátom). V osobitných školách tvoria rómske deti viac ako polovicu žiakov (niekde je to takmer 100 %). Po ukončení takejto školy nemajú samozrejme takmer nijakú šancu uplatniť sa na trhu práce.
Zjavné sú rozdiely medzi Rómami, ktorí žijú ako „integrovaní členovia spoločnosti“ a Rómami, ktorí sa nevedeli integrovať a vytvorili skupinu obyvateľstva charakteristickú patologickými sociálnymi fenoménmi, ako napríklad vysokou mierou kriminality, problémami s bývaním, vysokou mierou nezamestnanosti, nedostatočnou starostlivosťou o deti a neuspokojivou školskou dochádzkou detí.
Miera nezamestnanosti Rómov je tri- až štyrikrát vyššia ako miera nezamestnanosti ostatných skupín obyvateľstva. Štatistické údaje jasne ukazujú, že minimálne 47 % rómskej populácie v produktívnom veku sa plne spolieha na štátny systém podpory. Väčšina z tých, ktorí majú nejaký príjem, ho získava len vďaka sezónnym alebo prechodným zamestnaniam. 86 % Rómov, ktorí si hľadajú prácu na Úrade práce, má 31
len základné vzdelanie, zatiaľ čo sotva 3 % z celkového počtu dostupných voľných miest je pre ľudí bez odborného vzdelania. Len 12 % Rómov v aktívnom veku má osvedčenie o odbornom vzdelaní alebo výučný list.
Ďalším činiteľom, ktorý spôsobuje nevýhodné postavenie Rómov na trhu práce, sú ich rozdielne pracovné návyky, ktoré vychádzajú z ich tradičnej kultúry (neschopnosť vytrvať u toho istého zamestnávateľa dlhší čas možno pripísať ich nomádskemu spôsobu života). Mnohí Rómovia si zvykli na to, že pred rokom 1989 mohli často meniť zamestnanie a zamestnávatelia ich jednoducho museli zamestnať. Zvykli si aj na vysoké štátne príspevky a vážnym hendikepom je ich očividne horší zdravotný stav v porovnaní s ostatným obyvateľom.
V poslednom období zaviedli niektoré vládne inštitúcie programy s aktívnou politikou trhu práce, určené predovšetkým na pomoc skupinám obyvateľov, ktorí sú na trhu práce znevýhodnení. Cieľom týchto programov je propagácia vytvárania stabilných alebo aspoň prechodných pracovných miest a zlepšenie možností nájsť si zamestnanie pre tých, čo ho hľadajú. Súčasné programy by mali vytvoriť podmienky, ktorým Rómovia môžu vyhovieť a ktoré im umožnia, aby sa zúčastňovali na projektoch prinášajúcich úžitok celej miestnej komunite, namiesto úplného spoliehania sa na sociálne príspevky.