Indiáni sú pôvodní obyvatelia Severnej a Južnej Ameriky. Antropológovia ich zvyčajne radia medzi mongolské národy , považujú ich aj za zvláštnu výraznú rasovú skupinu. Indiáni rôznej etnickej príslušnosti sú spolu s Inuitmi ( Eskimákmi ) a Aleuťanmi ( obyvateľmi Aleutských ostrovov ) , ktorí sú bezpochyby Mongolmi, obývali Nový Svet na konci 15. st. Keď sa k jeho brehom doplavili prví európski moreplavci.
Pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky žili kedysi v rozľahlých priestorochsvojho kontinentu v súlade s prírodou. Príchod Európanov do Nového Svetadramaticky zmenil ich tradičný spôsob života. Filmy a knihy o Divokom západe vytvorili na základe krátkeho úseku dejín z Indiánov legendy. O ich skutočnom živote by sa však dalo rozprávať oveľa viac ako to, čo nájdeme v historkách o indiánoch a kovbojoch. „Červenokožci“ netvorili jeden národ. Na území súčasných Spojených štátov existuje veľké množstvo rôznych skupín a kmeňov s úplne odlišným spôsobom života. Obývali územie dnešnej Severnej Ameriky tisíce rokov pred tým, než sa ho dotkla noha bieleho muža.
Prvými Európanmi, ktorí začali nový kontinent osídľovať a využívať jeho zdroje, boli Španieli. V roku 1513 sa vylodili na Floride a dosiahli tak prvý krát pôdu vlastného kontinentu. Prišli ako dobyvatelia. Domorodí obyvatelia mali pre nich pracovať a slúžiť im ako otroci. Španieli ich nútili zriecť sa svojho náboženstva a prevziať kresťanskú vieru. Španielski dobyvatelia osídľovali juhovýchodnú časť severoamerického kontinentu a neskôr aj územie dnešného Texasu.
V roku 1492 pristáva Kryštof Kolumbus na Bahamách. Španieli ostali viac ako dve desaťročia najmä na karibských ostrovoch a na pevninu podnikali len krátke expedície. Správy o rozprávkovom bohatstve zlata a striebra národov žijúcich na pevnine pritiahli nakoniec bandy conquistadorov do vnútrozemia Strednej a Južnej Ameriky. Bolo to už v čase keď boli ostrovy hospodársky vyčerpané a obyvateľstvo takmer vyhubené.
V roku 2000 sa 2,5 mil. obyvateľov USA hlásilo k Indiánom. Ďalších 1,5 milióna uviedlo ešte ďalšiu rasu (prevažne bielu). V celkovom množstve tak indiáni tvoria niečo vyše percenta Amerického obyvateľstva. V čase sčítania ich najviac žilo v Kalifornii (314 000), ďalej v Oklahome (263 000), Arizone (261 000), Novom Mexiku (166 000), Washingtone (105 000) a Aljaške (101 352). Takmer 50% z nich žije na Západe, 29% na Juhu, 17% v Stredozápadnej časti USA a 6% v Severovýchodnej časti. Indiáni sú mladá populácia, kde až 31% je mladších ako 20 rokov (porovnaní s 29% celkového priemeru).
V súčasnosti žije v Latinskej Amerike 40 – 49mil. indiánov. Najviac ich žije v pohoriach Strednej a Južnej Ameriky. Percentuálne sú najviac zastúpení v Bolívii (60%), Peru (45%), Guatemale (44 – 53%), Ekvádore (43%) a Mexiku (8 – 30%). Bolívia je jediná krajina kde prevažuje Indiánske obyvateľstvo. Výrazné je zastúpenie mesticov (miešancov) v týchto krajinách. Dokopy tak tvoria takmer 100% obyvateľstva. Krajiny s najmenším zastúpením Indiánov sú Argentína (3%), El Salvador (1%), Brazília (1%)
Na konci 2. svetovej vojny sa stredná podunajská Európa a Balkán (okrem Grécka) dostali do sféry sovietskeho vplyvu. Obdobie rokov 1945 – 47/48 predstavuje v týchto krajinách prechodné obdobie, kedy boli nastolené režimy so socialistickými tendenciami. Antagonizmus medzi socialistickým a západným smerom vývoja sa otvorene prejavil na konci roku 1946. Od tejto doby sa východoeurópske krajiny rýchlo menili, napodobovali sovietsky model a oddelili sa od kapitalistického sveta, bola stiahnutá železná opona. Týmto zároveň mohla byť urýchlená socializácia v jednotlivých krajinách. (Čapek, V. a kol.; 1993)
Rovnako ako ostatné komunistické krajiny, bolo aj Maďarsko pod krutovládou diktatúry stalinského typu. Na čele maďarských komunistov stál zúrivý stalinista Matyás Rákosi. Okrem toho, že stál v čele strany, v rokoch 1952-53 pôsobil aj ako predseda vlády.
Pojem krajina je v definíciách mnohých vedeckých disciplín, zaoberajúcich sa Zemou a jej povrchom charakterizovaný viacerými spoločnými znakmi. V týchto definíciách sa totiž akceptuje fakt, a to že krajina je časťou zemského povrchu s jej objektmi. Podľa Harsthorna /1939/ má pojem krajina 2 základné významy – je to obmedzená časť krajiny, ktorej vzhľad je vnímaný ľuďmi.
Metódy mapovania krajinnej pokrývky a krajiny sa najskôr začali rozvíjať podľa potrieb praxe a podľa technických možností. Objektom výskumu bola samozrejme krajina a výskum sa zameral na jej využitie človekom. Najväčší rozvoj nastal namä v geografii poľnohospodárstva, kde vznikla mapa využitia zeme. Jedným z popredných geografov zaoberajúcich sa využitím krajiny bol poľský geograf Kostrovický. Vyčlenil 6 ukazovateľov, ktoré treba brať do úvahy pri hodnotení krajiny z hľadiska jej využitia: objekt, subjekt, formu, spôsob, orientáciu a výsledok. Jedným z hlavných cieľov poznávania využitia krajiny je mapové vyjadrenie, ktoré predstavuje dokument, poskytujúci jeho priestorový obraz. (cit.in.: Ferák,J.,Oťahel,J.)
Parciálne písomné záznamy o pôdnom fonde predstavujú počiatky mapovej registrácie krajiny na Slovensku. Ako prvé to boli donačné listiny registrované v kráľovských knihách zachované do roku 1527, ktoré boli vlastne darovacími zmluvami. Podrobnejšia evidencia pôdy súvisela s pozemkovou reformou. Boli to urbáre
Tento vojenský konflikt bol prvým veľkým stretnutím medzi totalitným a demokratickým režimom po 2. sv. vojne. Kórea bola po vojne rozdelená 38 rovnobežkou na sever pod kontrolou Sovietskeho zväzu a juh pod kontrolou USA.
Brazília je piata najväčšia krajina sveta, zaberá takmer polovicu juhoamerického kontinentu. Hraničí so všetkými juhoamerickými štátmi okrem Chile a Ekvádoru a patria jej aj niektoré ostrovy v západnej časti Atlantického oceánu.
Obec Pliešovce leží v povodí Hrona, v bezprostrednej blízkosti rozvodnice s Ipľom. Obec je postavená na brehoch potoka Neresnica, 2 km od jeho prameňa. Územie Pliešoviec sa rozprestiera na rozhraní troch geomorfologických celkov, Pliešovskej kotliny, pohoria Javorie a Krupinskej planiny. Stred obce (evanjelický kostol) leží v nadmorskej výške 409 m n.m., pričom zemepisné súradnice tohto bodu sú 48°25´32´´ severnej zemepisnej šírky a 19°09´32´´ východnej zemepisnej dĺžky.
Pojem krajina je v geografii najčastejšie definovaný ako určitá časť (segment) povrchu Zeme. Pri poznávaní krajiny sa vnímajú a zohľadňujú jednak jej materiálne komponenty (objekty), ale aj ich vonkajší prejav. Krajinu môžeme teda chápať aj ako časť zemského povrchu, ako integrovaný systém, vytváraný spolupôsobením základných prvkov (hornín, vody, ovzdušia, pôdy, rastlinstva, živočíšstva a ľudí) a ich vlastností, ktoré predstavujú jeden poznateľný celok. Krajinu teda chápeme ako materiálnu entitu prieniku prírodných a humánnych (spoločenských a ekonomických) javov a ich priemetom na zemskom povrchu.
Bratislava je hlavné mesto Slovenskej Republiky. Zároveň je aj najľudnatejšie a rozlohou najväčšie mesto Slovenska. Bratislava má rozlohu 367,584 km², žije tu okolo 450 tis. obyvateľov. Bratislava je tiež sídlom prezidenta, parlamentu, vlády, a rôznych ministerstiev a úradov. V meste sa nachádza niekoľko univerzít, vysokých škôl, divadiel, múzeí a iných kultúrnych ustanovizní akou je napríklad svetoznáma Slovenská filharmónia alebo Slovenská národná galéria.
Objektom výskumu biogeografie ako fyzickogeografickej disciplíny je krajina, vzťahy organizmov k ostatným krajinným zložkám. To je pilier biogeografie. Biogeografia sa tiež snaží prispieť k zvýšeniu environmnetálneho uvedomenia najširších vrstiev obyvateľstva a k snahe o tvorbu optimálneho životného prostredia. Úloha biogeografie je v tomto výchovnom procese nezastupiteľná.
Z krajinnej biozložky sa zachytáva na mapách plošné zloženie taxónov, obyčajne bez orografického podkladu, bez výškovej diferenciácie krajiny, z čoho by sa dali vyčítať aspoň minimálne ekologické vzťahy. Ide najmä o areálové rozšírenie taxónov, znázornené bodmi ako holý výskyt taxónu alebo plošne pri jeho hustom výskyte.
Mapy potenciálnej prirodzenej vegetácie (rekonštručné mapy) sú základom pre tvorbu optimálnej tvorby krajiny, pretože prirodzená vegetácia najlepšie vyjadruje potenciál krajiny, integrujúc jej ostatné zložky.
Vychádzame z princípu biogeografie: štúdium vzťahov organizmov ku krajinným zložkám, ich postavenie ako jednej zo zložiek krajinnej sféry. Ide pritom o krajinný element, stojaci nad ostatnými, teda o zastrešujúci prvok krajinnej sféry. Táto pozícia zvyšuje zložitosť chápať funkciu organizmov v krajine, ako aj posúdiť krajinu ako celok. Biogeografia má za cieľ podať globálny obraz o biosfére a jej diferenciácii.
Rajóny pasátových prúdov
Počas roku prevládajú západné prúdy. Vtomto rajóne prevažujú pasátové vetry. V Atlantickom a Tichom oceáne sú dva takéto rajńy, na severnej a na južnej pologuli, v Indikom oceáne jeden na južnej pologuli.
Všetko čo vplýva na vznik vývoj a vlastnosti pôd a súčasne na ich rozšírenie, resp. priestorové rozdiferencovanie pedosféry, možno zhrnúť pod názov pôdotvorné faktory, resp. činitele. V pôdoznaleckej literatúre sa väčšinou rozlišujú tieto pôdotvorné faktory: pôdotvorný substrát (materská hornina), rastlinné a živočíšne organizmy, klíma, reliéf, povrchová a podzemná voda, vek krajiny a hospodárska činnosť človeka.
heliofyty - svetlomilné rastliny
sciofyty - tieňomilné rastliny
kompasové rastliny - stavajú listy v priebehu dňa do určitej polohy (buď s cieľom zníženia alebo zvýšenia príjmu slnečnej radiácie)
hydrofyty - rastliny rastúce vo vode
xerofyty - rastliny vyznačujúce sa opatreniami proti nadmernej strate vody
Endemity sú druhy, ktoré sú rozšírené len na určitom, ohraničenom území. Ich areál má veľmi rozmanitý rozsah, od niekoľkých km² až po tisícky km². Druhy sú obmedzené len na určitý vymedzený priestor z dvoch zásadne odlišných vývojových dôvodov.
Relikty predstavujú zvyšky niekdajšieho širšieho rozšírenia taxónov dávnejších dôb. Vegetácia, viazaná na určitú klímu pri veľkých klimatických zmenách ustupovala. Časť odolnejších druhov sa mohla ešte dlho udržiavať na extrémnych stanovištiach, nesúcich podobné črty ako pôvodná klíma. Vyznačujú sa slabou vitalitou, pretože len živoria. Následkom zhoršených klimatických podmienok majú obmedzenú generatívnu obnovu a udržiavajú sa spravidla vegetatívnou reprodukciou.
Pod pojmom vegetačné ako aj bioklimatické zóny, bežne sú označované horizontálne základné vegetačné útvary. My však rozlišujeme analogické základné vegetačné útvary (púšte, polopúšte, les, vysokohorské nelesné formácie) aj v smere nahor. Preto ich označujeme ako výškové vegetačné zóny (pásma), na rozdiel od horizontálnych, kde sa pridržiavame tradície a zostávame pri pojme zóna bez prívlastku (horizontálna).
Vďaka obrovskej rôznorodosti a ekologickej plasticite organizmy obsadzujú všetky priestory, kde prostredie umožňuje ich existenciu. Vlastnosť organickej zložky krajiny plodiť jedince, do určitej miery ekologicky odlišné od tradičných, poskytuje možnosti obsadzovať novo vzniknuté priestory geosféry alebo miesta, kde boli organizmy úplne zničené prírodnou katastrofou alebo prirodzeným vývojom geosféry. Celkové hrubé priestorové usporiadanie biosféry formuje prísun slnečnej energie, ktorá je zásadne rozdielne modifikovaná súšou a oceánom.
Ekologická stabilita ako schopnosť ekologických systémov vyrovnávať vonkajšie rušivé vplyvy vlastnými funkčnými mechanizmami bez vkladov dodatkovej energie (t.j. bez ľudskej práce cestou „biologickej automatizácie“) sa stala súčasťou mnohých politických dialógov a zákonov, aj keď základný výskum stabilizačných mechanizmov zostane ešte dlho skúmaný (MÍCHAL, 1992).
materská hornina ovplyvňuje
chemizmus hornín vytvára minerálnu silu pôdy:
• pôdy minerálne veľmi silné: vznikajú najmä na gabrách, diabázoch, dioritoch, čadičoch, melafýroch a ich tufoch, na niektorých vápencoch a slieňoch
• pôdy minerálne silné: sa tvoria predovšetkým na znelcoch, andezitoch, amfibolitoch, vápencoch, dolomitoch, na niektorých ílovitých bridliciach (s CaCO3), na slieňoch, sprašiach a na hlinitých až ílovito aluviálnych sedimentoch
• pôdy minerálne stredne silné: nájdeme na bohatších žulách až granodioritoch, na rulách, na rôznych pieskovcoch, arkózach, ílovitých bridliciach (bez CaCO3), na sprašových hlinách
• pôdy minerálne slabé: sa viažu na kremité žuly, porfýry, ruly, svory, fylity, na niektoré peskovce, droby, piesky
• pôdy minerálne veľmi slabé vznikajú na kremencoch, kremitých pieskoch, kremitých štrkoch, kremitých viatych pieskoch a i.
Ekologické faktory
priame: svetlo, teplo, zrážky a vlhkosť, vietor, voda, edafické f., oheň, biotické faktory
nepriame: zemepisná šírka, orientácia svahov, nadm.výška, výška a masívnosť pohoria, reliéf, človek
Výskyt podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen prijať ale aj odovzdávať. Musí obsahovať póry a pukliny väčšie ako kapilárne. Podzemnú vodu rozdeľujeme podľa toho, kde sa pohybuje, na pórovú a puklinovú. Pórová voda sa premiestňuje v póroch hornín filtráciou. Týmto pomalým pohybom (len niekoľko cm za deň) sa dokonale prečisťuje. Môže však aj rozpúšťať niektoré min. látky, čím sa mineralizuje.
Chladná klimamorfogenetická oblasť: Rozhodujúcim klimatickým faktorom je mráz, a teda je hlavným morfogenetickým činiteľom. V tejto oblasti pôsobia vo vyšších geografických šírkach hlavne glaciálne procesy. Vyskytujú sa tu pevninské i horské ľadovce. V nižších geografických šírkach pôsobia niválne procesy, glacifluviálne procesy (rozplavovanie morén a tvorba kuželov a terás) a aj kryogénne alebo periglaciálne procesy, hlavne mrazové zvetrávanie, geliturbácia, soliflukcia. Zamŕzanie a rozmŕzanie permafrostu má v tejto oblasti veľký význam. Eolická činnosť má menší význam.
Vplyv fyzicko-geografických činiteľov na hydrologický cyklus v povodí je úzko viazaný na reliéf povodia vyjadrený najmä morfometrickými parametrami. Vstupujúcim prvkom do hydrologického cyklu sú zrážky a jedným z výstupov je výpar. Môžeme ich zaradiť medzi klimatické pomery povodia, ktoré ovplyvňujú veľkosť odtoku a jeho časové rozloženie. Klimatické pomery povodia závisia od makroregionálnej geografickej polohy (podnebné pásmo, v ktorom povodie leží) ale aj od mikroregionálnej geografickej polohy (efekt náveternosti, záveternosti, teplotnej inverzie a pod.).
Chemický a gumárenský priemysel zaznamenal svoj najdynamickejší rozvoj najmä po 2.svetovej vojne. Chemický priemysel je zameraný na výrobu základných chemických produktov – anorganických a organických chemikálií, na výrobu syntetických látok a pod. Územie Slovenska má veľmi pestrú geologickú stavbu.
Geografický výskum sa pri svojich analýzach a syntézach musí opierať o látkový a štruktúrny horninový záznam geologického vývoja krajiny. Poznávanie pestrej geologickej stavby Slovenska ale aj iných regiónov, na ktorej sa podieľajú horniny najrôznejšej genézy, veku i charakteru umožňuje nielen odhaľovať procesy, ktoré viedli k ich vzniku, ale predovšetkým chápať krajinu vo všetkých jej súvislostiach a vzťahoch.
antropogénne formy :
- vyvýšené : rôzne druhy umelých násypov, háld a skládok
- vyhĺbené : kameňolomy, štrkoviská, hliniská, pieskoviská
Prevažná väčšina riek Slovenska patrí do úmoria Čierneho mora a 4% do úmoria Baltského mora (hranica úmorí prebieha cez nasledovné pohoria - Turzovská vrchovina, Moravsko-Slezké Beskydy, Kysucké a Oravské Beskydy, Štrbské sedlo a Kozie chrbty, Levočské vrchy, Čergov).
Geografická poloha v strede Európy a prírodná krajina vytvorili podmienky pre osídlenie Slovenska od najstarších čias ľudskej histórie. Predchodcovia človeka osídľovali územie Slovenska už pred 250 000 rokmi.
- zoogeografická regionalizácia podľa Čepeláka: Karpaty – Západné (obvody: vonkajší, vnútorný, južný), Východné (obvody: prechodný, východobeskydský); Vnútrokarpatské zníženiny - Panónska oblasť (obvody: dyjsko-moravský, juhoslovenský)
Z hľadiska európskeho priestoru patrí územie Slovenska do holarktickej oblasti, eurosibírskej podoblasti a stredoeurópskej provincie, ktorá sa na juhu Podunajskej a Východoslovenskej nížiny stýka s ponticko-panónskou provinciou.
Vplyv svetla
- pri úplnom nedostatku svetla (v jaskyniach, v pôde, hlbokých moriach):
• zrak stráca svoju funkciu a nahradzuje ho zvýšenácitlivosť iných zmyslov
• farba tela: priesvitná až biela
- intenzívne pôsobenie slnečných lúčov:
• vytváranie pigmentu
- dĺžka dňa a svetla:
• živočíchy s nočným spôsobom života majú výhodnejšie podmienky v nižších zem.šírkach s vyrovnanejšou dĺžkou dňa a noci
• denné živočíchy úzko reagujú na východ a západ slnka
- dĺžka dňa ovplyvňuje: základné životné procesy, obstarávanie potravy, rozmnožovanie, dobu hniezdenia, odlet vtákov a pod.
- mnohé živočíchy sa podľa svetla orientujú v priestore (slnečný kompas)
Štvrtohory sú najmladším a najkratším obdobím vo vývoji Zeme, pretrvávajúce až do dnes. Delia sa na dva útvary – pleistocén (starší) a holocén (mladší). V pleistocéne došlo k výraznému ochladeniu klímy. Niekoľkokrát sa vplyvom podnebných pomerov vystriedali ľadové obdobia (glaciály) s miernejšími medziľadovými obdobiami (interglaciály). Povrch Zeme bol zaľadnený oveľa viac ako v súčasnosti a ako v treťohorách.
Georeliéf má silný vplyv na jednotlivé zložky krajiny. Vplyvy na pôdu, rastlinstvo, živočíšstvo a klimatické pomery.
Poznanie výškových pomerov územia má značný praktický význam, pretože nadmorská výška rozhoduje o jeho klimatických atribútoch a tým významne ovplyvňuje vlastnosti ostatných prvkov krajiny.
Zdrojom geomorfologických procesov sú geomorfologické činitele (rieky, vietor, vlnobitie, magma, gravitácia, ľudská činnosť). Geomorfologické procesy sa rozdeľujú na: a endogénne (vnútorné) procesy, exogénne (vonkajšie) procesy a terestrické geomorfoligické procesy.
Režim odtoku vyjadruje zmenu: vodného stavu, prietoku, teploty a chemizmu vody počas roka.
Väčšina tepla v našej atmosfére pochádza zo Slnka. Zadržujú ho skleníkové plyny CO2, H2O, CH4 bez nich by väčšina tepla unikla do kozmického priestoru. Hovoríme tomu prirodzený skleníkový efekt atmosféry.
Poznáme malý a veľký kolobeh vody na Zemi. Rozdiel medzi nimi je ten že do veľkého kolobehu vody zahrňujeme aj odtok. Malý je keď sa oblaky vypršia nad oceánom. Plyn sa mení na vodu - kondenzácia. Voda sa mení na plyn - výpar. Voda sa mení na ľad - tuhnutie. Ľad sa mení na vodu - topenie. Plyn sa mení na ľad - desublimácia (depozícia). Ľad sa mení na plyn - sublimácia.
V meteorológií predstavujú tlakové útvary základné objekty tlakového poľa atmosféry s určitým rozdelením tlaku a prúdenia vzduchu. Tlakové útvary vznikajú v dôsledku nerovnomerného rozdelenia tlaku vzduchu v atmosfére. Na synoptických meteorologických mapách tlakový útvar charakterizuje priebeh izobary.
Všeobecná cirkulácia atmosféry predstavuje súhrn vzdušných prúdení, ktoré zaberajú veľké plochy na Zemi a vyznačujú sa pomernou stálosťou. Východné vetry vejú nad rovníkom a smerujú zo severovýchodu na juhovýchod. Na rovníku je pritom tlaková níž a a je tam silné konvekčné prúdenie. Západné vetry vejú v našich zemepisných šírkach. Vejú z juhozápadu na severovýchod. Na tropickom fronte je tlaková výš, na polárnom fronte je tlaková níž. Východné vetry vejú aj na severe zo severovýchodu na juhozápad a nad arktídou sa rozprestiera tlaková výš.
Vývoj počtu obyvateľov v minulosti neprebiehal plynulo. Vplývali naň predovšetkým vojny, nedostatok zdrojov obživy, epidémie, emigrácie, sociálne a hospodárske pomery. Podľa odhadov bol počet obyvateľov Slovenska v 12. storočí okolo 0,5 mil. Prvý avšak neúplný súpis sa vykonal po Satmárskom mieri (1711) v rokoch 1715 – 1720. Jeho cieľom bolo platenie daní.
Šírenie kresťanstva na Slovensku prebiehalo misiami z viacerých centier. Prvým kontaktom nášho územia s kresťanstvom bol pobyt vojakov 12. légie Marka Aurélia. V 7. storočí k nám prišli škótsky mnísi z Bavorska. Prvý kresťanský kostol na území Slovenska bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adalramom. Ďalšie kostoly boli v Bratislave.