Viac ako 67 % HDP Estónska je tvorené terciérnym sektorom, priemysel tvorí cez 28 % HDP a približne 5,5 % HDP je tvorených primárnym sektorom. Pri porovnaní štruktúry odvetví podieľajúcich sa na tvorbe HDP spred roku 1991 a v súčasnosti ( rok 2005), zistíme značný rozdiel.
Rozmiestnenie obyvateľstva, osídlenie a urbanizácia. Estónsko má 1 361 000 obyvateľov, čím sa zaraďuje na 35. miesto v Európe podľa počtu obyvateľov. Priemerná hustota zaľudnenia Estónska je 30 obyvateľov/km2. V porovnaní s ostatnými európskymi štátmi, je hustota oveľa nižšia. Na druhej strane je v porovnaní s niektorými severskými krajinami vyššia (Švédsko : 20 obyvateľov/km2, Fínsko: 15 obyvateľov/km2).
Klimatické podmienky a reliéf územia Estónska zapríčinili vznik početných malých vodných útvarov. Priemerný ročný úhrn zrážok prevyšuje nad výparom (200 – 300 mm / rok) a územie je odvodňované prostredníctvom riek. Územie Estónska je rozdelené do štyroch povodí:
Priemyselná výroba Estónska prešla približne za posledné storočie značným vývojom. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začala prvá industrializácia. V období rokov 1923 – 1924 je dokončená železničná sieť, začalo sa využívanie horľavých bridlíc v priemysle a stúpa produkcia papiera a dreva. Za pomoci investičného kapitálu z Nemecka sa rozširuje využívanie horľavých bridlíc a fosforitu. Po druhej svetovej vojne, sovietske úrady venovali značnú pozornosť priemyselnej obnove.
Estónsko leží v severozápadnej časti Východoeurópskej platformy, na ktorej sú len nepatrné náznaky vyvýšenia. Východoeurópska platforma, nazývaná aj Ruská platforma, je jedna z najstarších stabilných oblastí dnešného zemského povrchu. Je to takisto jedna z najrozsiahlejších platforiem sveta. Rozkladá sa na obrovskej ploche od Barentsovho mora na severe, až po Čierne a Kaspické more na juhu. V európskej časti tvorí podklad mladších geologických útvarov.
Estónsko sa nachádza v severovýchodnej Európe, pri Baltskom mori medzi Fínskym a Rižským zálivom.
Najsevernejší bod celého územia Estónska je na ostrove Vaindloo (59° 49´ 17´´ severnej geografickej šírky), pričom najsevernejší bod pevninskej časti územia leží na polostrove Purekkari (59° 40´ 27´´ severnej geografickej šírky). Najjužnejší bod územia Estónska je pri obci Naha a má súradnice 57° 30´ 32´´ severnej geografickej šírky. Vzdialenosť zo severu na juh je 240 km (Arjakas et al,1991).
Približne 42 % z celkovej rozlohy Estónska tvorí poľnohospodársku pôdu a 32,5 % pokrývajú lesy (Odehnal, 2003). V súčasnosti je v tomto sektore zamestnaných len okolo 4 % z pracovnej sily (v roku 1970 to bolo až 16 %) a produkuje menej ako 3 % z celkovej produkcie. Poľnohospodárska produkcia orientuje predovšetkým na domáci trh. V živočíšnej výrobe dominuje chov dobytka a hydiny. A v rastlinnej výrobe obilniny, zemiaky a zelenina.
Pre pôdny kryt Estónska je charakteristická diverzita spôsobená rozličným zložením materskej horniny a rozličnými hydrologickými podmienkami. Ďalej vysoký podiel rašelinísk a rašelinových pôd (približne 50 %), vápnitých pôd (prevažne na západe a severe Estónska) a vysoký podiel kamenistých pôd. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že na severe a na ostrovoch prevládajú málo úrodné, značne kamenisté pôdy. Centrálnu a južnú časť pokrývajú úrodnejšie karbonátové a podzolové pôdy.
Estónsko leží na severozápade Východoeurópskej platformy, v prechodnej zóne medzi kontinentálnou a oceánskou klímou. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim podnebie Estónska je Atlantický oceán. Blízkosť Baltského mora má silný vplyv na klimatické rozdiely a to najmä v pobrežných oblastiach. Islandské minimum predurčuje nestálosť a náhle zmeny teplôt. Prevládajúce vetry západného smeru prinášajú vlhký oceánsky vzduch hlboko do vnútrozemia.
Nížinnú oblasť východného pobrežia Baltického mora, kde leží Estónsko, osídľovali ľudia postupne z juhu na sever v závislosti od prírodných podmienok. Územie Estónska bolo pôvodne osídlené ugrofínskymi Estmi a Livmi (Honzák F. et al, 2001). Určujúcim faktorom pre osídlenie bol ústup severského ľadovca (pred 11 – 13 000 rokmi), ktorý sem zasahoval zo Škandinávie, a pokles mora. V 8. tisícročí p.n.l. sa v juhozápadnom Estónsku objavujú prví ľudia (živili sa lovom zvierat, rybolovom a zberom lesných plodov). Najstaršie osídlenie bolo objavené v roku 2004 pri rieke Pärnu pochádzajúce približne zo 7. – 8 . tisícročia p.n.l..
Na základe dohody o neútoční medzi Nemeckom a Ruskom (Pakt Molotov – Ribbentrop z 23.augusta 1939) a jeho tajného doplnkového protokolu, Estónsko spadalo do sovietskej záujmovej sféry. Červená armáda postupne obsadila územie Estónska. Pod záštitou tézy o socialistickej revolúcii v Estónsku (celom Pobaltí) a nezištnej pomoci Sovietskeho zväzu bolo Estónsko 6. augusta 1940 Ruskom anektované.
V šesťdesiatych rokoch sa začali organizovať prvé disidentské organizácie. Postupne silnela vôľa emancipácie Estóncov. Proces prebiehal v rokoch 1986 – 1991 (obdobie tzv. “spievajúcej revolúcie“) v troch hlavných fázach:
V Európe sa takmer nedá nájsť štát, ktorý by bol etnicky homogénny. Estónsko sa taktiež nezaraďuje medzi etnicky homogénne štáty. Na základe posledného sčítania ľudu z roku 2000 bola národnostná skladba Estónska nasledovná : Estónci 67,9 %, Rusi 25,6 %, Ukrajinci 2,1 %, Bielorusi 1,3 %, Fíni 0,9 %, ostatné kategórie 2,2 %. V Estónsku je popri Lotyšsku jedna z najväčších menšín žijúca v Európe, tzv. rusofónna menšina.
Historický vývoj krajiny predurčoval aj šírenie náboženstiev. Kresťanstvo sa začalo šíriť v období križiackych výprav. Upevnená pozícia rímsko-katolíckej cirkvi bola narušená šírením reformačného hnutia. Luteránsvo naberá na pozícii štátneho náboženstva počas švédskej nadvlády. Prvý krát boli vytlačené náboženské texty a Biblia bola preložená do estónčiny. Po Severnej vojne sa postupne mení pozícia luteránstva.
Estónsko sa postupne etablovalo do medzinárodných a európskych štruktúr bez väčších komplikácií. Väzby vo vnútri Pobaltia dané vynúteným spolužitím v rámci Sovietskeho zväzu, sa naopak po osamostatnení uvoľnili. Estónsko hľadalo viac spojenie na severe ako na juhu, uprednostňovalo orientáciu smerom na Škandináviu. Hlavne spríbuznenými Fínmi, ktorí mu poskytovali hospodársku pomoc.
Na území Estónska je približne 1 200 prirodzených jazier, ktorých rozloha je väčšia ako 1 ha. Jazerá tak zaberajú približne 4,7 % územia Estónska. Majú prevažne ľadovcový pôvod a väčšina je sústredená v pahorkatinách na juhu krajiny : Haanja, Ötapää, Sakala a Karula.
Popri kultúrnom, náboženskom, historickom, či inom rozmere, je jazyk jeden z najdôležitejších faktorov určujúcich identitu národa. Estónci sú veľmi hrdí, že jazykovo patria do ugrofínskej skupiny jazykov a tým sú prepojení s Fínskom. Väčšina ľudí na severe aj rozumie fínštine, lebo fínske rádio a televízia zohrali veľkú úlohu sprostredkovateľov správ zo západu v období pripojenia Estónska k ZSSR. Aj vyjadrenie tajomníka českej ambasády v Estónsku, Mareka Tomana, poukazuje na blízkosť Estóncov k Fínom : "Samých seba chcú pokladať za Škandinávcov, nechcú byť považovaní za súčasť Pobaltia. Podľa nich je slovo Pobaltie sovietsky vynález. Majú povahovo a aj jazykovo bližšie k Fínom."
Nížinnú oblasť východného pobrežia Baltického mora, kde leží Estónsko, osídľovali ľudia postupne z juhu na sever v závislosti od prírodných podmienok. Územie Estónska bolo pôvodne osídlené ugrofínskymi Estmi a Livmi (Honzák F. et al, 2001). Určujúcim faktorom pre osídlenie bol ústup severského ľadovca (pred 11 – 13 000 rokmi), ktorý sem zasahoval zo Škandinávie, a pokles mora. V 8. tisícročí p.n.l. sa v juhozápadnom Estónsku objavujú prví ľudia (živili sa lovom zvierat, rybolovom a zberom lesných plodov). Najstaršie osídlenie bolo objavené v roku 2004 pri rieke Pärnu pochádzajúce približne zo 7. – 8 . tisícročia p.n.l..
„Precitnutie“ Estóncov bola jedna stránka zmien, ktorými prešla spoločnosť počas druhej polovice 19. storočia. Etnické a kutlúrno-politické procesy súviseli s vytváraním nových hospodárskych a sociálnych štruktúr. Od sedemdesiatych rokov boli gubernie spojené s vnútrozemím Ruska železnicou. Estónsko tvorilo predovšetkým funkciu spracovávateľa ruských surovín a hlavným trhom bol práve ruský trh. Estónsko bolo jednou z najviac industrializovaných oblastí Ruska. Industrializácia podmienila rast miest a s ňou aj podiel Estóncov tvoriacich mestské obyvateľstvo.
Estónsko je parlamentnou republikou. Výkonná moc je vykonávaná Radou vlády na čele s premiérom. Zákonodarná moc je zaistená aj vládou, aj parlamentom. Súdna moc je nezávislá od výkonnej a legislatívnej moci. Na základe ústavy Estónska, najvyššia moc je v rukách ľudí, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom parlamentu- Riigikogu. Parlament má 101 členov.
Z hľadiska európskeho priestoru patrí Estónsko do holarktickej oblasti, v rámci nej do eurosibírskej podoblasti a východoeurópskej provincie. Suchozemský rastlinný kryt je tvorený prevažne lesmi (40%), močiarovými a trávnatými spoločenstvami. Pre severnú a západnú časť Estónska (boli silno erodované kontinentálnym ľadovcom) sú typické riedke porasty spoločenstiev (alvary). Sú jedinečnými a obzvlášť charakteristickými pre severozápadné Estónsko a ostrovy Baltského mora.
Estónsko bolo asi od roku 1200 neustále vystavené tlaku okolitých krajín. Osud krajiny bol ďalších 500 rokov v rukách Dánov, Nemcov a Švédov. Od roku 1721 do roku 1991 si nad Estónskom Nemecko a Rusko buď delili moc, alebo oň zápasili. Výnimku tvorilo len obdobie rokov 1920 – 1939.
Estónsko za pomerne krátke obdobie stihlo dobehnúť aj tie najvyspelejšie krajiny v oblasti informačných a komunikačných technológiách. Počet užívateľov mobilných telefónov (93 na 100 obyvateľov v roku 2004) patrí k najvyšším v porovnaní s krajinami Európskej únie. V roku 2003 bol priemer EÚ okolo 80 mobilných telefónov na 100 obyvateľov (najviac dosiahlo Luxembursko - 120 mobilných telefónov na 100 obyvateľov a najmenej Poľsko - 46 mobilných telefónov na 100 obyvateľov).
Baltské more a jeho časti, Rižský záliv a Fínsky záliv, ohraničuje severné a západné pobrežie Estónska. Šírka teritoriálnych vôd Estónska je 12 námorných míľ (približne 22,2 km). Väčšia časť pobrežia Estónska je veľmi členitá. Dĺžka pobrežia pevniny je 1 242 km, dĺžka pobrežia ostrovov približne 2 551 km (z čoho najväčší ostrov Estónka - Saaremaa má 854 km dlhé pobrežie).
Pre prvú fázu estónskeho prebúdzania je charakteristický záujem časti nemeckobaltských vzdelancov o estónsku ľudovú kultúru a jazyk. Skúmaniu estónskeho jazyka a slovesnoti sa ako prvý venoval nemecky písaný časopis Príspevky k presnej znalosti estónskeho jazyka (vydávaný v rokoch 1813 - 1832). Otto W. Masing (1763 - 1832) sa zaslúžil o reformu pravopisu a o vydávanie prvých estónskych autorov. Vydával estónsky písané Nedeľné čítanie a v rokoch 1821 – 1825 Tarto Maa Näddala Leht (Týždenník roľníkov v kraji Tartu).
Hospodárstvo Estónska prešlo dlhým vývojom. Po prvej svetovej vojne (v období prvého samostatného štátu) Estónsko stratilo väčšinu svojho priemyselného potenciálu. Preto sústreďuje svoju pozornosť na poľnohospodársku produkciu, ktorej produkty mohlo exportovať do západnej Európy. V období rokov 1923 – 1924 sa pozornosť obrátila viac na domáci trh. Je dokončená železničná sieť, začalo sa využívanie horľavých bridlíc v priemysle.
Estónsko sa vďaka svojej ekonomickej a geografickej polohe stalo významnou tranzitnou bránou nielen v smere východ - západ, ale aj sever – juh. V roku 2004 estónske dopravné spoločnosti prepravili viac ako 95 mil. t tovaru, z toho 69 % železnicou, 30 % cestnou sieťou a 1,2 % morskou dopravou.
Cestovný ruch Estónska, tak ako aj ostatné odvetvia hospodárstva, prešiel po roku 1991 výraznou zmenou. Privatizáciou a vytvorením konkurenčného prostredia sa cestovný ruch začal postupne rozvíjať. V roku 2005 sa 4 110 116 ľudí zúčastnilo cestovného ruchu, z čoho bolo 2 981 536 zahraničných turistov. Najviac turistov prichádza do Estónska z Fínska (55,6 %),Švédska (7,8%), Nemecka (7,2 %), Veľkej Británie (5,3%) a Ruska (4,6 %).
Územie Estónska je administratívne rozdelené na 15 krajov (kraj - maakond) a 241 orgánov miestnej správy (39 mestských a 202 vidieckych magistrátov). Krajské zastupiteľstvo je vedené guvernérom, ktorý reprezentuje vládu na regionálnej úrovni. Guvernér je menovaný vládou na obdobie piatich rokov. Na krajskej úrovni neexistuje žiadny volený reprezentatívny orgán.
Príroda Slovenska je okrem národných parkov chránená taktiež prostredníctvom oblastí s nižším stupňom ochrany, ktorý predstavujú chránené krajinné oblasti.
Slovensko je krajinou bohatou na vzácne prírodné celky. Jedinečné prírodné hodnoty sú na území Slovenska chránené formou prírodných rezervácií.
Je to najdostupnejšia a najčistejšia forma obnoviteľnej energie. Pri bezoblačnom počasí dopadá na zemský povrch slnečné žiarenie s intenzitou 1000 W/m². Množstvo energie slnečného žiarenia, ktoré dopadne za rok na vodorovnú plochu je u nás 950 - 1200 kWh na 1 m².
Pod pojmom výchova rozumieme cieľavedomú, zámernú a plánovanú činnosť, v ktorej sa utvára a formuje človek, rozvíjajú sa jeho duševné a telesné stránky, pripravuje sa na plnenie spoločenských úloh a na osobný a rodinný život. Výchova je základným pedagogickým pojmom a základnou pedagogickou kategóriou. (Rozinajová, 1998)
Čoraz častejšie sa stretávame s témou „Výchova detí v homosexuálnych partnerstvách" a otázne je, či je možné schváliť takýto výchovný proces. Aktualita tejto témy stále napreduje a stretávame sa s ňou v médiách, novinách, spoločnosti a na internete. Zdieľame rôzne názory zo všetkých hľadísk, ale medzi najvýznamnejšie patria názory cirkvi, politické stanoviská a pedagogické postoje.
Podľa spektra účinku a na základe farmakologických vlastností sa chinolóny zadeľujú do 4 generácií.
Chinolóny patria medzi antimikrobiálne chemoterapeutiká. Objav prvých chinolónov sa datuje na začiatok 60-tych rokov 20.storočia, keď G.T. Leshler v roku 1962 pri syntéze antimalarikachlorochinónu získal ako vedľajší produkt kyselinu nalidixovú. Tento naftyridínový derivát (azaanalógchinolónu) má in vitro baktericídny efekt na mnohé G- mikroorganizmy.
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa skladá Anglickom, Škótskom, Walesom (tieto tri územia tvoria Veľkú Britániu) a Severným Írskom. Kľúčovým historickým dátumom pre budúci vývoj Spojeného kráľovstva sa stal rok 1066, v ktorom normánsky vojvoda Vilém (neskôr na základe svojho úspechu označovaný ako Vilém Dobyvateľ) spravil úspešnú inváziu do Anglicka.
Čínske občianske a revolučné vojny alebo Čínska občianska vojna (v širšom zmysle) je označenie pre sériu občianskych a revolučných bojov v Číne v prvej pol. 20. stor., ktorých najdôležitejšími “hráčmi” boli Kuomitang – Čínska národná strana, KMT, a Komunistická strana Číny. Skončili sa v roku 1949, kedy komunisti obsadili pevninu a Kuomitang utiekol na Taiwan a iné ostrovy.
Tomuto obdobiu konfliktu predchádzala vojna Vietnamu s Francúzskom, v ktorom sa porazeným stalo Francúzsko hlavne z dôvodu aplikácie tradičných vojnových operácií a spôsobov boja. Vietnam vďaka svojmu orientovaniu sa na partizánsky spôsob boja, prekonal tohto veľkého súpera. Po porážke francúzskych vojsk roku 1954 pri Dien Bien Phu, francúzske vojská opustili definitívne Indočínu.Tá bola rozdelená na Kambodžu, Laos. Severný Vietnam (Vietnamskú Demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone).
V utorok 11. septembra 1973 v skorých ranných hodinách dostal Allende správu o povstaniu námorníkov na vojnových lodiach vo Valparaisu. Krížniky svojimi delami ostreľovali mesto, ktoré sa pučistom v okamihu vzdalo na milosť a nemilosť. O pár hodín pozdejšie sa ku vzbure pripojili i vojenské jednotky v hlavnom meste, obsadili rozhlasové štúdia a vysielače a obkľúčili La Monedu.
Zákonom o kolóniách z roku 1930 priniesol významné zmeny vo vývoji postavenia Angoly. Tento zákon čiastočne oživil angolské hospodárstvo, ale tým, že Portugalsko aplikovalo na Angolu prísnu ekonomickú kontrolu, obmedzilo snahy o jej politickú autonómiu.
Eritrea sa nachádza na strategicky dôležitom pobreží Červeného mora. Krajinu si chceli podmaniť už egyptskí faraóni. Pozostatky prvých obyvateľov nájdené na tomto území sú 10 000 rokov staré. V 1. storočí sa na severe Etiópie začalo formovať kráľovstvo Aksum, ktoré bolo závislé od eritrejského prístavu Adulis. Eritrejci obchodovali aj samostatne a významným artiklom sa stal obsidián.
Etiópska štátnosť nadväzuje na tradíciu Aksúmu a cisárskej dynastie, ktorá na území Etiópie vládla od 13. stor. až do r. 1974. V roku 1490 prvýkrát prišli na územie Portugalci. V 16. storočí kresťanská Etiópia za pomoci Portugalcov odolala útokom moslimských Afarov a Somálcov. V polovici 19. storočia po období rozdrobenosti znovu zjednotili Etiópiu cisári Tewodros a Menelik – rozšíril územie až k súčasným hraniciam. V jeho úsilí o modernizáciu pokračoval i Haile Selassie (1930 – 74). (Tisícročnú nezávislosť Etiópie narušila v r. 1935 – 41 okupácia fašistickým Talianskom.) Cisár však bol vojenským prevratom v r. 1974 zosadený, čo viedlo k nastoleniu marxistického režimu Mengistu Haile Mariama.
Alžírsko bolo 132 rokov pod francúzskou nadvládou, pod ktorú sa dostalo už v roku 1830. Bolo jednou z najdôležitejších francúzskych kolónií, považované dokonca za časť Francúzska a malo štatút dependencie. Nezávislosť dosiahlo v roku 1962 ako jeden z posledných afrických štátov.
Grécka občianska vojna prebiehala v rokoch 1946-1949 a predstavuje prvý prípad povojnového protikomunistického odporu. Víťazstvo protikomunistickej vlády priviedlo Grécko do NATO a pomohlo určiť rovnováhu síl v oblasti Egejského mora počas celej Studenej vojny.
Týranie dieťaťa v sebe zahŕňa rôzne formy a prejavy násilia spáchaných na deťoch. Týranie môže byť fyzické, psychické týranie, zneužívanie ako forma týrania, sexuálne zneužívanie a systémové týranie tiež nazývané aj druhotné ponižovanie. Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa považujeme akékoľvek nenáhodné, vedomé konanie voči dieťaťu, ktoré je v danej spoločnosti neprijateľné a poškodzuje zdravý telesný, duševný a spoločenský stav a vývoj dieťaťa.
Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) je závažnou, štvrtou najčastejšou psychickou poruchou so začiatkom zvyčajne v detstve alebo adolescencii. Obsedantno-kompulzívna porucha sa prejavuje nutkavými myšlienkami a správaním a patrí medzi neurotické poruchy. Porucha môže začať postupne ale aj náhle, asi v 50% prípadov jej predchádza stresujúca životná skúsenosť.
Základom spoločenského styku ľudí je komunikácia. Komunikujeme v každej situácii, napr. ak hovoríme o bežných záležitostiach s priateľmi, či obhajujeme svoje názory pred šéfom, ak čítame noviny, či študujeme vedecký text, ak píšeme pohľadnicu z dovolenky alebo štylizujeme úradný list. Komunikujeme aj vtedy, keď mlčíme a nie je možné nekomunikovať.
Antropológovia zvyčjne latinsko-amerických indiánov radia medzi mongolské národy, považujú ich aj za zvláštnu výraznú rasovú skupinu. Ich predkovia prišli na americký kontinent zo severovýchodnej Ázie asi pred 50 000 až - 12 000 rokmi , keď boli obidva kontinenty spojené na mieste dnešného Beringovho prielivu. Je možné, že Inuiti (Eskimáci) a Aleuťania (obyvatelia Aleutských ostrovov) sú potomkami poslednej a viacerých samostatných kolonizačných vĺn. Priplávali do Ameriky a osídlili ju v posledných 5 000 rokoch. Prvé usadené spoločnosti sa vyvinuli až v druhom tisícročí p.n.l. a prvé skutočné civilizácie s voľným časom a deľbou práce ešte neskôr.
Degradácia životného prostredia sa prejavuje hlavne v sídlach, ktoré sú vytvárané za pomoci priemyslu. (Bratislavská a Košická. Každá z týchto oblastí má svoje jadro (priemyselné centrum), vlastné urbanizované územie.